Žil som úplne normálny americký život. Vyrastal som na malej farme v horách. Mali sme kravy a kone a mal som samých bratov. Vyrastal som vo veľmi drsnom a búrlivom prostredí. Tvrdo sme pracovali. Tvrdo sme sa hrali a užili sme si veľa zábavy. S bratmi sme si boli veľmi blízki. Ja som bol prostredný. Mal som jedného mladšieho a staršieho brata, ale všetci sme boli od seba v rozmedzí asi štyroch rokov. Veľa sme športovali, hrali sme americký futbal. Boli sme veľmi aktívni. Moja matka bola zbožná kresťanka. Aj keď sa s otcom rozišli, ja som vyrastal v konzervatívnom kresťanskom prostredí. Ako chlapec som potme rád chodieval na polia sledovať hviezdy. 

Odišiel som na vysokú školu hrať americký futbal. Dostal som aj štipendium. Okrem toho som ale chcel byť aj umelcom. Takže som študoval umenie a popri tom som hral futbal. To bolo, keď som mal asi 19-20 rokov. A kým som bol na vysokej škole, stalo sa asi to najdôležitejšie – bláznivo som sa zamiloval. Stretol som mladú ženu menom Tamara. A, panečku, moje srdce to jednoducho vedelo. Ani som nevedel jej meno. Vošla do miestnosti a bolo to, akoby do mňa udrel blesk. Hovorím si, tam je. A stali sa z nás úžasní priatelia. Mali sme priateľstvo, ktoré sa zmenilo na vzťah.

Nakoniec sme sa vzali. Tamara bola učiteľka. Učila na strednej škole, na vyšších ročníkocha  ja som bol marketingový pracovník. Vyštudoval som, získal titul z marketingu a venovali sme sa našim kariéram. Neskôr sa nám narodilo naše prvé dieťa, bol to syn. Dali sme mu meno Spencer. Bol to náš zdroj radosti. Bola to zábava. Užívali sme si výchovu nášho malého chlapca. Tamara raz povedala: „Majme viac detí.“ Aj keď sme čelili viacerím komplikáciam, šesť rokov nato prišilo naše druhé dieťa, Griffin.

Takže zrazu sme mali týchto dvoch chlapcov, krásnu rodinu. 

V živote sú určité momenty, na ktoré nikdy nezabudnem. Je to takmer, akoby sa zastavil čas. Všetkých sme naložili do auta a chystali sme sa odísť. Práve som zaradil rýchlosť, keď sa Tamara ku mne natiahla a povedala: „Och, počkaj, počkaj len chvíľku. Chcem sa ešte raz rozlúčiť s mamou a otcom“. Vtedy som si pomyslel, bože, veď sme sa už rozlúčili, musíme už vyraziť.  A tak som znovu zaradil parkovaciu brzdu a sledoval som ako šla na verandu. Objala svoju matku a otca, a potom oboch pobozkala na rozlúčku. Šťastná sa vrátila k autu, nastúpila a zapla si bezpečnostný pás.

Vyšli sme na diaľnicu, nastavil som tempomat na 75 míľ za hodinu (cca 120 km/h), čo bola najvyššia povolená rýchlosť. Ponáhľal som sa naspäť do práce. Bolo to asi pol dňa cesty, tak 4 až 5 hodín. Počas jazdy som premýšľal o všetkých veciach, ktoré musím v práci urobiť. Tamara si sklopila sedadlo, aby si zdriemla, a ja som len nakukol do spätného zrkadla. Všimol som si Griffina, môjho najmladšieho syna, ktorý sa sotva učil chodiť a rozprávať. Videl som toho malého chlapca a pomyslel som si: „Aký zázrak.“ Povedali nám, že možno už nebudeme mať ďalšie deti. A on je tu, nádherný. A potom som sa pozrel za seba, kde bol Spencer, ktorý mal vtedy sedem rokov, hral sa s malými akčnými figúrkami a robil všelijaký hluk. Pomyslel som si: „Aký usmiaty chlapček.“ Potom som sa pozrel na Tamaru, ktorá spala, ale držala ma za ruku. A pomyslel som si: „Wow, mám také šťastie.“ Prežíval som moment absolútnej vďačnosti. Mám také šťastie za to, čo mám. 

Asi o hodinu neskôr sa to stalo. Fúkal silný vietor. V rádiu hlásili pickup, ktorý nevyspytateľne jazdil po diaľnici. Jazdili sme dlho a myslím, že som pravdepodobne na chvíľu za volantom zadriemal. Auto sa náhle stočilo doprava, ja som sa to snažil vyrovnať doľava, ale stratil som nad autom kontrolu. V tej rýchlosti sa auto prevalilo na stranu a začalo po asfalte rotovať a to rýchlosťou 75 míl za hodinu. Bola to hrozná automobilová nehoda. V policajných správach sa uvádza, že auto sa pravdepodobne prevrátilo 6 až 8-krát. Väčšinu z toho si nepamätám, mal som úplné okno.

Nespomínam si na to ako sme rotovali, ale keď sa auto zastavilo, bol som pri vedomí. Pomyslel som si, ó, môj Bože, čo, čo sa stalo? A prvá vec, ktorú som si uvedomil, bol Spencer, môj sedemročný syn, ktorý hystericky plakal na zadnom sedadle.

Ako otec som si pomyslel, dobre, je v poriadku. Musím sa dostať k synovi, musím sa dostať k svojmu chlapcovi. Vtedy som si uvedomil, že sa nemôžem pohnúť. Bol som zakliesnený ale nevedel som ako. Bol som dezorientovaný. Mal som problém dýchať. Bolesť bola neznesiteľná. Netušil som o svojich zraneniach. Obe moje nohy boli roztrieštené. Ľavá noha mi bola amputovaná nad kolenom. Mal som poranený chrbát, hrudný kôš, kolabovali mi pľúca, pravú ruku som mal takmer odtrhnutú. Bezpečnostný pás mi prerezal brušnú dutinu a roztrhol mi črevá.

Nič som netušil. Vedel som len, že môj syn plače. Chcel som sa k nemu dostať. A vtedy ma zasiahla brutálna realita, že nikto iný neplače. Vtedy som si pomyslel: „Ó, môj Bože.“ A vedel som, vedel som, že Tamara je preč. Keďže si sklopila sedadlo, nebola správne pripútaná bezpečnostným pásom. A tak utrpela pri nehode veľmi vážne poranenie hlavy, ktoré ju stálo život. Griffinova autosedačka sa rozbila a on bol z auta vymrštený von. A tak som ho nemohol vidieť. 

Bol to ten najtemnejší, najstrašnejší pocit... sú preč, sú preč. Zrazu ma zasiahla strašná vina a ľútosť. Stále som si predstavoval, čí nemôžem vrátiť späť tých 5 sekúnd? Čo sa stalo? Ako som mohol havarovať!?

Zažíval som absolútnu paniku a Spencer hystericky plakal. Pokúšal som sa mu prihovoriť. Vedel som, že strácam vedomie, ale... Povedal som Spencerovi: „Bude to v poriadku.“ A pomyslel som si, že to je lož. Nie je to v poriadku. Veď polovica rodiny je preč. Strácam vedomie. Nič už nikdy nebude ako predtým. 

Jediný dôvod, prečo hovorím o tom, čo sa jej stalo pri nehode, je, že zrazu tam bola a nemala žiadne zranenia, žiadne poranenie hlavy. Bola žiarivá, krásna a úchvatná. Bola ale rozrušená a úpenlivo mi vravela: „Jeff, Jeff, musíš sa vrátiť! Musíš sa vrátiť! Nemôžeš tu byť!“

Tak som tam stál a pozeral sa na ženu, ktorú som miloval viac ako svoj život, ale tiež som vedel, že na zadnom sedadle toho auta plače malý chlapec, a musel som sa rozhodnúť, či sa vrátim. Bolo to také skutočné.  Akoby sa moje zmysly znásobili. Bolo to tak skutočné, že tento život sa pri tom zdá ako hmlistý sen. Akoby môj pozemský život bol ten divný, zvláštny, snový stav. Toto bola realita. Pozrel som sa na ňu a pomyslel som si: „Musím sa vrátiť. Nemôžem nechať nášho chlapčeka samého.“ A rozhodol som sa vrátiť.

Stačilo len vyvolať úmysel „vraciam sa“ a zrazu som si uvedomil, že sa túlam v nemocnici. Teraz, v tejto bubline svetla, nemám žiadnu predstavu o čase. Neviem, koľko minút alebo hodín ubehlo. Neskôr som zistil, že na miesto nehody prišli ľudia. Jeden z nich bol náhodou lekár, ktorý bol schopný vykonať niektoré núdzové zákroky. Postaral sa o Spencera. Rýchlo nás previezli do miestnej nemocnice. Spencer našťastie nebol vážne zranený. Môj sedemročný syn bol trochu dobitý, ale v podstate z miesta nehody odišiel po svojich. 

Vtedy si myslel, že celá rodina je preč. S rozsahom mojich zranení nebolo možné, aby sa miestna nemocnica postarala o moju starostlivosť. Museli ma letecky previezť do traumatologického centra prvej úrovne, čo aj urobili. Letecky ma prepravili do najbližšieho veľkomesta, kde som mohol dostať potrebnú starostlivosť. 

Ako som sa tak túlal po nemocnici, napadol ma verš z Biblie. Je tam slávny verš pripisovaný Ježišovi, ktorý hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. Považoval som ho za naozaj pekný úryvok o tom, aby sme boli k sebe milí. Ale teraz som to chápal na oveľa intezívnejšej úrovni a uvedomil som si, čo mal Ježiš na mysli, že "ja som bol oni a oni boli ja". Cítil som jednotu, spojenie, ktoré bolo nepopierateľné. Bol som heroínový závislák, bol som sestrička, bol som všetkým. Bol som všetko a všetko bolo ja. A všetko bolo obklopené intenzívnou láskou a súcitom.

Doslova som sa kochal týmto zážitkom, až kým som neprišiel k mužovi alebo lepšie povedané k telu muža ležiacemu na nosidlách, z ktorého som nič necítil. Zdalo sa to divné. Tak som pristúpil bližšie a pozrel sa. A vtedy som si uvedomil, ó, môj Bože, to je... to som ja. Ale súčasne som mal pocit, že som to nebol ja. Mal som tento neuveriteľný, prepojený zážitok. 

Ležalo tam moje telo, tá telesná schránka, ktorú som nosil životom. Bolo to neuveriteľne smutné, pretože moje telo bolo v troskách. Považoval som za samozrejmé, že som zdravý a môžem behať, byť športovo zdatný a cítiť sa dobre. A predsa tam bolo moje telo tak zničené. 

Uvedomil som si, že ja nie som toto telo. Bol som niečo oveľa väčšie. Cítil som pokoj, aj v tak traumatickej situácii, pretože som bol mimo tejto situácie.

Tiež som si uvedomil, že smrť bola veľmi prirodzený prechod. Bolo to veľmi krásne. Mnohí by mohli povedať, že som utrpel veľmi násilnú, traumatickú smrť pri autonehode so všetkymi tými zraneniami. Ale ja som si zranenia ani neuvedomoval. A tiež som vedel, že sa musím vrátiť. Musím sa vrátiť do toho tela a pokračovať. Musím žiť pre svojho syna. Nebolo treba nič navyše. Stačil len úmysel. Vraciam sa späť a potom bum, bol som v tele.

A zrazu som videl všetko inak. Premietol sa mi môj život. Videl som, ako sa moji rodičia rozviedli a neistoty, ktoré to vo mne zanechalo. Videl som vzťah s mojimi bratmi. Videl som veci, o ktorých som si myslel, že to bola chyba. Ale v tých milujúcich rukách sa to všetko rozplynulo.

„Neexistujú žiadne chyby. Všetko je v dokonalom poriadku.“ Videl som veci, o ktorých som vedel, že sú zlé, ale aj tak som ich urobil. Ale bolo tam toľko lásky. Všetko, čo mnou prúdilo, bolo: „Pozri, ako veľmi ťa milujeme. Pozri, ako si ctíme tvoje voľby. Pozri, ako si ctíme tvoj život.“ Bolo mi povedané... hovorím „povedané“, ale neboli to len slová. Bola to čistá energia, že všetko je dokonalé. Dokonca aj môj život bol dokonalý, že všetko sa stalo z nejakého dôvodu, že som sa v každom okamihu učil, že v skutočnosti som bol aj ja dokonalý, a to mi vyrazilo dych.

Pochyboval som, ako by som ja mohol byť dokonalý? Zmocnil sa ma pocit jednoty, istota, že ak som bol dokonalý ja, potom boli dokonalí aj všetci ostatní a všetko bolo v božskom poriadku. Cítil som sa ako božská duša, božská bytosť svetla, ktorá prežíva tento bláznivý životný zážitok, aby sa moja duša mohla ešte viac rozšíriť. 

A predsa nič z toho (čo prežívame na tejto zemi) nie je skutočné. Toto je skutočné. Tamto je len divadelné javisko alebo niečo, čím prechádzam. Je to zážitok, ktorý mám. 

Niečo som sa naučil aj o sile voľby. Bolo mi povedané, že by som sa mohol hnevať na Boha celý život a myslieť si, že mi vzal rodinu, alebo že život nebol spravodlivý, a bolo by to v poriadku. Nebol tam absolútne žiadny súd. Mohol som to urobiť. Ale tá krásna vec je, že som dostal aj možnosť urobiť inú voľbu.

Mohol som sa rozhodnúť vrátiť svojho milovaného syna Bohu, späť vesmíru. Mohol som sa pustiť tej strašnej viny a hnevu, odovzdať sa láske a pokoju. Bolo to také krásne. A tak som pobozkal svojho malého chlapca a vrátil ho späť. 

Vrátiť sa k nemu domov bolo veľmi ťažké, nevedel som, ako to zvládnem. V prvom rade som bol na invalidnom vozíku. Ľavú nohu mi amputovali a moja pravá noha bola stále vo veľkej ortéze, musel som ju držať vystretú, aby sa zahojila. Pravú ruku som mal v závese a ľavou som ovládal svoj elektrický vozík.

A tak som sa vrátil domov. Teraz som išiel do sveta. Museli sme chodiť na trh a do školy. A, viete, naozaj som sa o neho bál. Deň, keď som prišiel domov, bol zaujímavý. Moji bratia boli neuveriteľní - neviem si predstaviť, čo by som si v tejto situácii počal bez rodiny a priateľov. Ale moji bratia... takmer prišli o prácu, aby mohli byť so mnou v nemocnici, aby ma tým previedli. Prišli po mňa, keď bol čas ísť domov. Museli ma zdvihnúť na vozík a dať ma do auta. Keď ma odviezli domov, bola tam nainštalovaná rampa, aby som sa dostal dnu prednými dverami.

Zbadal som Spencera, môjho sedemročného syna, ako sa pozerá z okna, ako ma moji bratia, jeho strýkovia dvíhajú z auta a dávajú ma na vozík. A pomyslel som si, ako sa s tým vyrovná? Potom vybehol von a nakoniec sa mi hodil do lona, čo ma takmer zabilo, pretože som mal stále všetky stehy po tom, ako ma zošívali, a objal ma rukami. Zažil som obrovské precitnutie. Uvedomil som si, že sedieť na vozíku a držať svojho preživšieho syna v tomto svete nebolo o nič menej božské ako byť v tom druhom svete a držať svojho syna, ktorý zomrel.

Zrazu nebo bolo priamo tu. Nebolo kam ísť. Nebolo čím byť. Boli to čarovné momenty a nikdy to nezmizlo, už 20 rokov. A áno, musel som sa vrátiť do práce. Musel som si znovu vybudovať život a aj som to urobil. 

Sú to tie malé magické momenty v živote, ktoré... je to, akoby sa niečo otvorilo a vaše srdce to pochopilo. Stali sa mi zázraky. Hovorím, že sa mi zjavili anjeli, a niekedy tí anjeli boli moji bratia alebo moja mama. Niekedy to boli susedia. Cítil som, akoby tam vždy boli anjeli z druhej strany. Je to takmer, akoby Griffin a Tamara nikdy naozaj neodišli. Nakoniec som sa znova zamiloval, čo bolo šialené.

Mal som z toho pocit viny. Myslím, že trpím komplexom viny. Do života mi vstúpila táto neuveriteľná žena, Tanya. Teraz je mojou ženou. S nikým som nechodil. Stále som bol ponorený v smútku. Stále som mal zlomené srdce. Začal som k nej niečo cítiť a cítil som sa preto hrozne. Chodil som na cintorín a ležal som na hrobe mojej ženy. Zúfalo som plakal a v jednom momente som bol dokonca nahnevaný. Hovoril som jej: „Ako si ma tu mohla takto nechať? Ani poriadne neviem chodiť. Snažím sa vychovať nášho syna. A ty si na tom krásnom mieste! Ako si ma tu len mohla nechať!“ Ako som si tam vylieval srdce a vyčítal jej to, zrazu som cítil jej prítomnosť. Nevidel som ju ale cítil som ju. Cítil som, akoby prišla a položila mi ruky zozadu na plecia. 

A potom mi úplne zretelne povedala: „Nevyčítaj mi, že som odišla. Milovala som ťa dosť na to, aby som odišla.“ Pomyslel som si: „Wow, ale to nemôže byť pravda. To nedáva zmysel.“ A ona pokračovala: „Neučil by si sa to, čo sa učíš. Život by bol iný, nič by som si nepriala viac, ako s tebou zostarnúť. Ale to nebol plán. Dohodli sme sa, že prídeš, budeš mať tento zážitok a že ja ťa budem milovať dosť na to, aby som odišla, aby si čelil týmto výzvam a aby tvoja duša takto mohla rásť“.

Nič z toho mi popravde nedávalo zmysel. Povedal som: „Áno, ale cítim niečo k inej žene, vieš?“ A ona sa mi smiala. Povedala: „Samozrejme, že áno. Chcem, aby si bol šťastný. Chcem, aby si mal lásku. Chcem, aby si bol s niekým. Nie som žiarlivá. Nie som nahnevaná. Nie som zranená. Ja som ti ju poslala do cesty. Môžeš robiť, čo chceš. Máš na výber. Ale ona ťa naučí bezpodmienečnej láske.“ A bolo to znova tak skutočné, bolo to pre mňa tak skutočné. Počul som ten hlas v hlave, a cítil som ho aj v srdci. Zmenilo mi to život. Nakoniec som sa znova oženil.

Znovu sme vybudovali rodinu, ale stále to bolo ťažké. Trvalo mi desať rokov, kým som sa dostal zo smútku, kým som naozaj prijal lásku. A myslím, že kľúčom pre mňa tiež bolo, že aj keď som mal tie hlboké zážitky, stále som hľadal radosť a pokoj niekde tam vonku. Kto mi to môže priniesť? Tanya? Keby ma len mohla milovať dosť na to, aby som sa cítil v poriadku, alebo keby ma chlapci mohli milovať dosť na to, aby som sa cítil v poriadku. Alebo v mojej práci, alebo čohokoľvek iného, čoho som sa chytal, aby som sa cítil chcený, milovaný a v poriadku. Hoci som bol v náručí Boha a cítil som sa dokonalý. Stále som to hľadal niekde vonku.

V skutočnosti som sa túlal a rozmýšľal: „Kde je všetka tá láska, ktorú som cítil? Kde ju kedy nájdem?“ A kľúčom bolo, keď som sa konečne pozrel do seba, namiesto toho, aby som sa pozeral tam von. Keď som si konečne uvedomil: „Na to aby som niekho naozaj miloval, musím milovať sám seba.“ A keď som sa to naučil, začalo sa uzdravovanie. Ježiš raz povedal: „Božie kráľovstvo je vo vás.“ Nehľadajte ho tam vonku, a ja som začal možno trochu viac chápať, čo to znamená, že je to v nás. Sme božské bytosti. 

Samozrejme, pri rozprávaní o tom zážitku som sa nemohol ubrániť slzám a on plakal tiež. Neskôr za mnou prišiel niekto z vydavateľstva a povedal: „Musíte napísať knihu.“ Vehementne som sa tomu bránil: „Nie! Ja o tom ani nehovorím, nieto ešte písať knihu.“ 

Toľko vecí začalo do seba zapadať. V pozadí som počul akoby šepot, ktorý hovoril: „Možno preto si stále tu.“ Začal som chápať, že to vlastne nie je o mne, je to o uzdravení. Došlo mi, že keď môžem niečo spraviť čo niekomu môže pomôcť, potom to stojí zato.

Vo svete je toľko rozdelenia. Všetko nás utvrdzuje v tom, že sme oddelení. Ty si z tej politickej strany, ja som z tejto. Ty si žena a ja som muž, ty si gay a ja som hetero, ty si čierny a ja som biely... všetka tá segregácia, všetko to rozdelenie. Jedna vec, ktorá bola v mojom zážitku taká hlboká, bola jednota, uvedomenie si, že sme prepojení, že ja som ty a ty si ja, a že sme tu naozaj spolu. Sme v tom všetci spolu. V tejto Božej rodine nie sú žiadne nevlastné deti.

A tiež tá láska, láska, ktorú som cítil. Poznal som, že láska je najmocnejšia sila vo vesmíre. Láska môže vyliečiť všetko a môže vyliečiť čokoľvek, ak sa jej dokážeme otvoriť. Tá láska je v nás a my sme božské bytosti, ktoré majú moc vytvoriť si nebo priamo tu na zemi.

Nemusíme nikam ísť ani sa nikým stať. Je to o tom, aby sme sa dokázali naozaj prijať a navzájom milovať. A zrazu sa to krásne miesto stane zemou pod našimi vlastnými nohami, tou jednotou, tým spojením, ktoré máme.

A nezáleží na tom, kto to povedal. Bolo mnoho majstrov, Budha, Ježiš, Mohamed. Je mi jedno, ktorý, Gándhí, Matka Tereza, na tom nezáleží. Bezdomovec na ulici, myslím, že všetci sme majstri. Nikdy nestretnete niekoho, kto nie je nádhernou, božskou bytosťou. Je tu celý tento obrovský vesmír. Uni-Verse (Jedna-Pieseň), páči sa mi to, pretože Uni znamená jeden a Verse znamená pieseň. Je to táto jedna veľká pieseň a každý z nás v nej má svoju úlohu. Časť, ktorú má spievať. Ja spievam v tóne, ktorý je úplne iný ako váš, a každý tón sa spája do dokonalej melódie, dokonalej harmónie. Už sme tým, nie je tu nič iné čím by sme sa mali stať.

Možno si poviete, ak je to tam také dobré, prečo byť tu na tejto zemi? Dnes pracujem s mnohými ľuďmi, ktorí sa pokúsili o samovraždu alebo ktorí stratili deti v dôsledku samovraždy. Počas môjho boja bolo mnoho chvíľ, kedy by som radšej odišiel a jediné čo ma tu držalo bol môj syn. 

Ale myslím, že toto tu je veľká hra. Nemôžeme zažiť niečo iné tam kde je všetko svetlo, krása a pokoj. Je to takmer, akoby sme chceli okúsiť opak. Chceli sme zažiť to, čím nie sme, aby sme konečne mohli pochopiť to, čím skutočne sme. 

Je pre mňa ľahké sedieť v tomto krásnom dome a hovoriť: „Život je dobrý,“ ale tam vonku sú ľudia, ktorí trpia, bojujú. Pracujem s niektorými ľuďmi, ktorí poznali čo to je obchodovanie s ľuďmi, deťmi, ktoré sú unášané a nútené do nepredstaviteľných vecí. Vo svete sa dejú zdrvujúce veci. Ako sa na ne môžeme pozerať a povedať, že všetko je v dokonalom poriadku? Ako toto môže dávať niekomu zmysel? 

Snažím sa na to pozerať ako na príležitoť. Ako môžem byť svetlom v temnote? Ako môžem niekomu pomôcť, niekomu zlepšiť život? Môžem pre niekoho niečo urobiť? A tým, že to urobíte pre jedného, robíte to pre všetkých.

Je tak neuveriteľné byť v tomto svete a byť nažive. A poviem vám, keď z tohto sveta raz odídeme, budeme objatí milujúcimi rukami a potom sa nás spýtajú: „Čo si sa naučil? Aké to bolo byť tebou? Aké to bolo mať toto alebo nemať tamto?“ Všetko je jednota: „Wow, pozrite, čo sme sa naučili, pozrite, čo sme vytvorili, pozrite sa na tú jedinečnosť,“ a uvedomíme si, že sme vždy boli jedno. Vždy sme boli prepojení. Bola to len naša neschopnosť prijať to a uvedomiť si to, čo nás rozdelovalo.

Viem, je to tu ťažké. Mnoho ľudí denno denne bojuje o prežitie. Žijú z ruky do úst. Robia si starosti ako prežijú ďalší deň. Veď musíme zaplatiť nájom a dať jedlo na stôl. Nemáme čas ani energiu niekomu pomáhať. Ako môžem urobiť nejakú zmenu vo svete? Pre seba som našiel riešenie. Snažím sa nájsť si aspoň 10 minút denne, ideálne aj viac kedy sa snažím  uviesť do pokoja, do kľudu. Púšťam sa strachu a obáv. Vzdávam sa konflikov. Pripomínam si, že všetko je v súlade s dokonalým plánom ducha. Neexistuje nedostatok.

Žijeme v takom strachu, že nie je ničoho dosť, nie je dosť peňazí, nie je dosť jedla, nie je dosť času, nie je dosť lásky. My nie sme dosť. Je potrebné zbaviť sa týchto mylných presvedčení. Myslím, že kľúčovým pre mňa bolo prijať sámého seba takého aký som, krívam na jednej nohe a robím čo môžem, ale som dosť taký aký som.

Pravdepodobne nikdy nezarobím dosť peňazí. Ale čo sú peniaze? Je to len energia. Mal som veľa peňazí a nemal som nič. A nerobilo ma to šťastnejším ani tak, ani onak. Vždy je tam to, chcem viac peňazí, alebo potrebujem zarobiť viac. Alebo keby som len mal viac peňazí, mohol by som si zaobstarať tamto. Sú to len veci. Pamätám si, ako som v mladosti raz spal na zadnom sedadle auta, a nemal som nič, ale nič som ani nepotreboval. Bol som v pohode. Peniaze nie sú to, kým som, a nič z toho nie je to, kým som. Nie som auto, nie som dom, nie som práca, nie som môj partner. Nie som topánky ani oblečenie, ani nič iné. Ja som to všetko a aj všetko ostatné. Ja som, ktorý som. Ja som božský, ja som ja a ja som dosť taký, aký som.

Sme prínosom v tomto vesmíre bez toho, aby sme sa vôbec snažili, len tým, že jednoducho sme, len tým, že sme to my. Na svojej ceste som sa musel vzdať kontroly, očakávaní a porovnávania. Mám niekoľko drahých priateľov, ktorí sú domorodí obyvatelia. Raz som sa spýtal, ako mám dostať veci pod kontrolu, ako mám napraviť hento a tamto, ako mám urobiť to či ono? A jeden múdry starší muž mi povedal: „Nie, nie, nie. Keď vojdeš do rieky a bojuješ s prúdom, čím viac sa snažíš plávať, tým viac klesáš.“ Povedal: „Keď sa uvoľníš, keď sa pustíš a ideš s prúdom, prúd ťa zanesie presne tam, kde máš byť.“

Je to zaujímavé. Plávanie je jedna z mála vecí, ktoré ešte môžem robiť. Ale je to pravda. Čím viac bojujete s vodou, tým rýchlejšie klesáte. A ak sa len pustíte, uvoľníte a necháte sa unášať, je to pokojné, je to ľahké. Vo vesmíre je poriadok, budeme presne tam, kde máme byť. Sme božské bytosti. Sme tu, aby sme urobili svet lepším miestom a vytvorili mier a radosť pre všetkých. Nepochybujem, že by sme to dokázali. Sme mocní, mocní ľudia. Akákoľvek komunita je veľmi mocná, keď sa vzchopí a rozhodne sa pre zmenu. Nikdy nepodceňujte silu malej skupiny ľudí, ktorí sú zameraní na zmenu. Sú tisíce príkladov a tisíce prekážok, ktoré boli prekonané tam kde sa ľudia snažia nachádzať mier a spájajú sa v pokoji. Myslím, že ľudstvo sa prebúdza a vlastne to robí celosvetovo...