Môj zážitok blízkej smrti bol veľmi hlboký. Povedať, že mi zmenil život, by bolo slabé slovo. Mala som celkom pekný život, vydala som sa za muža svojich snov. A potom jedného dňa prišiel domov na obed a ukončil svoj život.

Dva roky som bola stratená duša. Prešla som si aj obdobím bezdomovectva. Po 29 mesiacoch od jeho smrti mi diagnostikovali rakovinu druhého štádia. Bola som z toho vedľa, keďže som sa po jeho smrti modlila každú noc tri modlitby.

Požiadala som Boha, aby ma buď uzdravil, alebo ma nechal zomrieť. Po druhé, žiadne premietanie života, keď zomriem. Po jeho smrti som mala opakujúce sa nočné mory o tom, ako sa to celé udialo. Raz som to už videla a nechcela som si to prežívať znova. A po tretie, žiadne ďalšie ťažké rozhodnutia.

Trpela som silnou únavou z rozhodovania. Už ma unavovalo byť zodpovedná za toľko rozhodnutí. A po tom, čo si niekto vezme život, je veľa právnych záležitostí, ktoré treba doriešiť.

Po chvíli mi začína byť trochu mdlo a čudne. Uvedomujem si, že je čas na rozhodnutie. Pomyslela som si: "Toto je Božia milosť. Čoskoro sa to skončí." A potom mi napadlo, že za tých 29 mesiacov sa ma toľko ľudí snažilo zachrániť, že možno nie je fér voči nim len tak zomrieť. Tak som vystúpila zo sprchy. V obývačke som mala pár priateľov a povedala som: "Zavolajte 911, myslím že vykrvácam." Prišla sanitka, odviezla ma na blízku pohotovosť. Na pohotovosti urobili ďalšiu chybu a vlastne ma dorazili. Dali mi morfín. Ukázalo sa, že keď krvácate na smrť, je to naozaj zlý nápad. To ešte viac znížilo môj srdcový tep a krvný tlak.

Môja kamarátka, ktorá bola toho svedkom, povedala, že sa v jednom momente pozrela na meradlo môjho krvného tlaku a videla 32 na 25, čo je v podstate takmer smrť. Povedala, že som zrazu otvorila oči. Už ste niekedy počuli o termíne terminálna lucidita? Na konci života dostaneme taký neočakávaný nával energie. A robíme veci, ktoré by sa zdali nemožné.

Takže môj krvný tlak sa len znižoval a môja kamarátka, ktorá sedela vedľa mňa, povedala, že sa mi otvorili oči a pokúsila som sa posadiť na nosidlách, čo je pozoruhodné, pretože som bola takmer mŕtva. Ďalej povedala, že som siahala do neba, rovno hore, a rozprávala som sa s niekým, koho som videla len ja, skoro ako dieťa, ktoré siaha po svojom otcovi, aby ho zdvihol. Povedala som pár slov a potom som sa zvalila späť na nosidlá. A vtedy sa na displeji tlakomeru objavila "chyba", čo znamenalo, že môj tlak bol nižší ako 32 na 25.

Prvé slová, ktoré mi vyšli z úst v tomto novom zážitku, boli: "Moje srdce sa zastavilo." 

"Ako to viem?" Vedela som, že je to pravda. "Wow!" Hovorím si, že umieram. A potom ako dlhoročná editorka a spisovateľka som si pomyslela: "V skutočnosti neumieraš, si mŕtva," (pretože keď ideš na druhú stranu, oprava gramatiky je tá najdôležitejšia vec). Rozosmiala som sama seba. Počula som sa chichotať a znelo to presne tak, ako som vždy znela. A keďže som nejaký čas žila sama a bola som spisovateľka, mám jedinečný zvyk, že sa veľa rozprávam sama so sebou, a to som robila. 

Ľudia hovoria: "Och, bolo to telepatické, komunikovala si sama so sebou." Nebolo. Hovorila som. Hovorila som možno ešte realistickejšie, hmatateľnejšie, ako teraz. Pomyslela som si: "Wow, každá jedna vec, ktorou som, až po moje smiešne chichotanie, prešla so mnou na druhú stranu. Môj morbídny zmysel pre humor, moja šialenosť." 

Ale nepočula som sa dýchať. Povedala som si: "Myslím, že nemám hlasivky ani pľúca, ani všetky tie tradičné doplnky fyzického bytia. A napriek tomu stále vydávam zvuk, stále počujem zvuk," a nemôžem vám ani začať opisovať, aké nesmierne upokojujúce bolo, že každá jedna vec, ktorou naozaj som, prešla týmto prechodom.

"Čo som nechala na tých nosidlách? Vinu, sebakritiku, úzkosť, smútok, bolesť, ľútosť, všetky negatívne emócie, ktoré si viete predstaviť, to som tam nechala." V tomto novom zážitku som bola všetkého toho zbavená.

A poviem vám, jeden z dominantných pocitov, ktoré som mala – bolo ich veľa – ale ten zážitok, keď som bola katapultovaná z tela: "Bolo to ako prebudenie z veľmi intenzívneho sna." V tom čase som mala 59 rokov. Bolo to, ako keby ma niekto prebudil a povedal: "Hej, to bol celkom intenzívny sen čo?." A tých 59 rokov sa mi zdalo doslova ako žmurknutie oka. Všetka tá dráma, nič z toho sa teraz nezdalo až také dôležité. 

Bola som v temnote a cítila som prítomnosť duchovných bytostí. Viacerí ľudia sa ma pýtali: "Videla si svoje telo?" Nevidela som. Počula som, ako ľudia opisujú túto temnotu ako zamatovo jemnú, a taká aj bola. Tá temnota ma aktívne upokojovala. A ľudia veľa hovoria o pocite lásky ale dominantný pocit, ktorý som mala ja, bol pokoj.

Bolo to, akoby niekto nalial ten pokoj do každého kúska toho, kým som. Spomenula som si na verš z Biblie: "Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé chápanie." A pomyslela som si: "Toto je ten pokoj, ktorý sa vymyká ľudskému chápaniu." 

Spomínam si, koľkou láskou som bola zahrnutá, keď som sa vznášala ďalej a ďalej od svojho tela. Duchovné bytosti, ktoré boli so mnou v tej zamatovej temnote boli nesmierne šťastné, že ma vidia. Bolo to ako vítať niekoho, kto bol na dlhej plavbe. Keby som mala zhrnúť tento zážitok len tromi slovami, bolo by to: "Vitaj doma, drahá."

Celý život som bola čudák v toľkých ohľadoch. Nikdy som do tohto sveta nezapadala. Vždy som sa cítila ako outsider. A teraz som bola s týmito bytosťami, ľuďmi, akokoľvek ich chcete nazvať, ktorí boli na mňa takí hrdí. Takí šťastní, že ma vidia späť. Nedá sa ani opísať, ako som sa cítila, ako by som konečne našla svoj kruh, kde ma ľudia obklopili a povedali: "Hej, tu si. Pozri sa na seba. Sme tak radi, že si doma. Sme tak radi, že si späť. Všetko dobre dopadlo, však že?"

Jedna z vecí, ktoré sa stali hneď na začiatku, bola, že som cítila prítomnosť masívnej duchovnej bytosti po mojej ľavej strane, oveľa vyššej ako ja. Pozrela som sa hore a spýtala sa: "Hm, a kto si ty?" V tej dokonale čiernej temnote som nič nevidela. Ešte predtým, ako som stihla dokončiť otázku, prišla okamžitá odpoveď. A neboli to len slová, ale prišlo to s prívalom pochopenia.

Odpoveď znela: "Ty Rosemary, si obraz a podoba. Ja som originál." Úplne ma to ohromilo: "Wow, to je prvá Kniha Genezis, verš 25 a 26 z Biblie, ktorému som sa celý život snažila porozumieť. Sme stvorení na Boží obraz a podobu." Je to tak skvelé, ale nikdy som to nechápala. Celý život som čítala biblické komentáre a teraz to zažívam.

Po tom, čo som bola celý život čudáčka, som sa teraz cítila dokonale prijatá a pochopená. A jedna z vecí, ktoré ma hlboko zasiahli, bola že sme nie len milovaní, ale sme doslova zbožňovaní. 

Mala som nie príliš milého otca, ktorý mal troch synov a mňa. Na svojom pracovnom stole mal fotky svojich troch synov a keď som mala asi 14 alebo 15 rokov, spýtala som sa ho: "Čo musím urobiť, aby si mal aj moju fotku na stole?" A on povedal: "Musíš si to zaslúžiť. Nie je to dané. Musíš si zaslúžiť miesto na mojom stole," čo znamenalo aj v jeho srdci. Myslela som si, že taký je aj Boh. Musíme si zaslúžiť lásku každého a všetkého, okrem našej mamy. Mamy nás milujú bez výhrad. Nedávno mi vyšla kniha a dostalo sa mi veľkej kritike za to, že som v nej oslovovala Boha v ženskom rode, ale ak poznáte lásku otca ako protiklad s tou maminou, je to myslim pochopiteľné.

A to ma dostalo – že Boh nás nielen miluje, ON nás naozaj zbožňuje. A najlepšie na tom bolo, že Boh nás má rád takých, akí sme! Boh nehovorí: "Keď urobíš niečo pozoruhodné, keď naplníš svoj zmysel, keď prestaneš byť hlúpa alebo bláznivá alebo príliš dlho spať alebo sa hrať na počítači, keď prestaneš a začneš robiť správne veci, budeš milovaná." 

Nie, bolo mi povedané: "Si tak milovaná! Si tak oceňovaná! Máme ťa veľmi radi!" A stále sú dni, keď si musím len sadnúť a vrátiť sa k tejto spomienke, ako ma obklopujú duchovné bytosti, ktoré sa radovali: "Je späť! Je doma?"

Existuje staré afroamerické príslovie: "Táto zem nie je môj domov, len prechádzam." Teraz viem, že to je pravda. Poznám ľudí, ktorí sú tak zamilovaní do svojho života, že by chceli žiť aspoň 120 rokov. Pre mňa bol čas na zemi niečo čo som si musela odkrútiť, ako vo vezení.

Keď som sa tam teraz len tak vznášala ďaleko od svojho tela, pomyslela som si: "Hej, je koniec! Som preč!" Budúci týždeň som mala začať s chemoterapiou a rádioterapiou. To už nie je moja starosť! Myslela som na finančné záväzky v mojej bezprostrednej budúcnosti, a pomyslela som si: "Už to nie je môj problém!" Skončila som!

Keď som sa blížila k dverám, hmla vírila okolo mňa. Vírila a tancovala a bolo to veľmi krásne. Duchovná bytosť mi povedala, že to, čo vidím, sú častice svetla. Vysvetlila mi, že tá hmla má očistný účinok. Odníma z duše všetko, čo k nej nepatrí, všetky milné presvedčenia, myšlienky a nečistoty, aby mohla prejsť dverami do neba.

V jednom momente tohto zážitku mi bolo oznámené, že ak súhlasím s návratom, budem obnovená do celistvosti. Nie len, že budem uzdravená z rakoviny, ale že budem opäť celistvá, bez zranení a dier po všetkom tom utrpení na zemi.

Tak som prišla k tým dverám, zdvihla som pravú ruku, ale dvere boli zatvorené. Potom som sa zastavila a spýtala sa duchovnej bytosti, ktorá bola so mnou. Povedala som: "Je toto božia vôľa pre môj život, že ma chyba lekárov pošle na druhý svet?" A opäť, všetko, čo som stihla povedať, bolo: "Je toto božská...?" A odpoveď bola okamžitá: "Nie!" Ale bolo mi povedané, že nech sa rozhodnem ísť kamkoľvek, pôjdem so všetkou Božou milosťou, požehnaním, láskou a starostlivosťou. Hovorím: "Super, to beriem."

Chystala som sa znovu zatlačiť na dvere a bol mi ukázaný obraz sestry, predtým ako som stratila vedomie. Táto veľmi milá sestra ma s materskou láskou držala za ruku, pretože keď strácate krv, jedným z účinkov vykrvácania je úzkosť. A ja som bola dosť úzkostná. Ale táto sestra ma držala za ruku. Spytala som sa jej: "Umriem?" A ona povedala: "Drahá, nedovolíme ti zomrieť. Máme na to ešte veľa riešení." To ma upokojilo.

Teraz som pri dverách v tej bielej miestnosti a mám veľmi silnú víziu, hoci vízia je zlé slovo. Sledovala som túto sestru, a ona nevedela, že tam som. Skláňala sa, hlavu si držala v rukách a nekontrolovateľne vzlykala. Viem, že ma nemôže vidieť ani počuť. Hovorí cez slzy a vzlyká: "Sľúbila som tej žene, že jej nedovolím zomrieť, a stratila som ju."

Pomyslela som si: "Och, človeče! Dokonalý spôsob, ako získať pozornosť empatickej duše? Ukážte jej bolesť niekoho iného!" Cítila som ten smútok a ľútosť, ktorý mala, doslova v strede môjho bytia. Bol to ten istý smútok a zúfalstvo, ktoré som poznala po smrti svojho manžela pred 29 mesiacmi. Spomínam si, ako som si pomyslela: "Ak môžem ušetriť čo i len jedného človeka od toľkej bolesti, musím sa vrátiť." Akonáhle som svoju pravú ruku položila dole, okamžite som sa ocitla späť v tele.

Testy urobili aj tak. A všetky testy ukázali, že nemám žiadne poškodenie srdca. Nič. Bola som vo vynikajúcom stave. Nakoniec som si musela nájsť iného onkológa, pretože sa ukázalo, že keď prídete za svojím onkológom a poviete: "Dobrá správa, nemusíme robiť tú chemo ani rádioterapiu, pretože som bola uzdravená v nebi," neprijmú to dobre. Vlastne mi napísal do karty, že som duševne chorá. Tak som si našla iného onkológa. Nakoniec mi urobili aj tak mnoho ďalších biopsií.

Moja nová lekárka mi oznamila: "Nenašli sme ani jednu rakovinovú bunku, ani stopu po rakovine," povedala: "Po všetkých pôvodných testoch a všetkom, čo urobili, by som neverila, že si niekedy mala rakovinu. Tvoje tkanivá sú pekné ružové a nenašli sme žiadny dôkaz, že by tam niekedy bola nejaká choroba."

Navyše ten smútok a zúfalstvo, ktoré som mala po nešťastnom konci svojho manžela, boli preč. Odpustila som si. 29 mesiacov som sa snažila odpustiť si za tú poslednú hádku. Prestala som sa obviňovať, že keby som sa na neho tak nenaštvala, bol by tu stále. Tá vina bola preč.

A uvedomila som si, že všetky tri moje modlitby boli vypočuté. Prosila som: "Uzdrav ma alebo ma nechaj ísť," a dostala som oboje. Druhá bola žiadne premietanie života na druhej strane. Jediné, na čo som si pamätala, bola všetka tá láska, ktorou som bola zahrnutá. A tretia bola žiadne ďalšie ťažké rozhodnutia. Keď som bola postavené pred rozhodnutie či sa mám vrátiť späť alebo ostať, bolo mi povedané, že nech sa rozhodnem akokoľvek, budem požehnaná.