Začal som kráčať od kamarátov, aby som sa vrátil domov. Prešiel som možno 6 metrov, stále som nemohol dýchať a namiesto toho, aby som omdlel, moje vedomie opustilo telo. Moja duša alebo akákoľvek iná samotná podstata toho, kým som, opustila moje telo a videl som, ako moje telo padá na zem a ja som tam akoby plával a sledoval svoje telo na zemi.

Namiesto toho, aby som stratil vedomie, moje vedomie opustilo moje telo. Bol to zvláštny pocit – vznášal som sa a zhora som videl, ako moje malé telo padá na zem. V tom momente mi boli dve veci úplne jasné. Prvou bolo, že ja – moja skutočná podstata – nie som toto fyzické telo. Existoval som oddelene od neho. Druhou bola okamžité a hlboké uvedomenie, že moje starosti, priatelia a dokonca aj boj o dych boli z tejto novej perspektívy triviálne.

Ako som sledoval svoju fyzickú formu ležať na zemi, zatiaľ čo moji priatelia si nič nevšimli, mojich šesť rokov života sa mi začalo premietať pred očami, no nie tak, ako by som si kedy dokázal predstaviť.

Jedným z najvýraznejších pocitov bola láska mojej matky. Cítil som ju ako ohromnú a silnú energiu, ktorá ma obklopovala. Bola to jedna z najdôležitejších a najjasnejších súčastí celého prehľadu, ktorá mi ukázala hĺbku jej citov.

Rovnako zreteľne som pocítil aj hnev a frustráciu môjho otca. Prežíval som s ním jeho pocity pri prebaľovaní plienok alebo keď som ako bábätko plakal. Čo však bolo fascinujúce, bola sprievodná múdrosť, ktorá sa mi odhalila. Bolo mi úplne zrejmé, že hoci môj plač v ňom vyvolával frustráciu, ja ako dieťa som neurobil nič zlé. Bol to len prirodzený prejav bábätka. Tento rozdiel medzi jeho prežívaním a mojou nevinnosťou bol absolútne evidentný a dôležitý.

Počas tohto prehľadu som si tiež spomenul na zabudnuté vnemy z raného detstva, ktoré väčšina dospelých stratila. Znovu som prežil proces, pri ktorom sa duša spája s novým telom a učí sa vnímať jeho fyzické hranice. Ako bábätko som postupne objavoval svoje ruky, prsty a tvár. Je to vedomý proces učenia sa ovládať fyzickú schránku. Malé deti fyzicky cítia, ako sa svet zväčšuje, keď sa učia o nových miestach a ľuďoch. Pre dospelých je to len konceptuálna informácia, ale pre dieťa je to hmatateľný pocit expanzie.

Keď sa tento prehľad môjho pozemského života skončil, ostal som sa vznášať ako duša a s touto novou perspektívou sa vo mne vynorili hlboké otázky o mojom skutočnom pôvode.

Prvá otázka bola: „Čo som?“ V tom momente som sa dokázal vidieť zvonku. Ťažko sa to opisuje, ale nevidel som sa v ľudskej podobe. Bol som ako guľatá svetelná guľa s jemným, no viditeľným svetlom, ktoré žiarilo z jej vnútra.

Potom som sa opýtal: „Kde som začal?“ Okamžite sa mi vrátila spomienka na môj úplný začiatok. Ocitol som sa na mieste, ktoré by som nazval „morom duší“. Bolo to jasné, teplé a šťastné miesto, akoby som bol vo vnútri Slnka. Existoval som tam so stovkami či tisíckami ďalších „detských duší“. Boli sme spokojní, no zároveň nevedomí a bez akýchkoľvek predchádzajúcich skúseností. Aj keď sme boli šťastní a v bezpečí, bola to, povedal by som, obmedzená skúsenosť. Neboli sme nesmierne šťastní.

Z času na čas sa medzi nami objavili chumáčky energie – niečo ako „pochúťky“, jedna pre každú dušu. Raz sa však stalo, že prišlo o jednu pochúťku menej. Urobil som vedomé rozhodnutie, že sa tej svojej vzdám, aby každá iná duša okolo mňa mohla jednu dostať. Keď si posledná duša vzala posledný kúsok, bol som veľmi jemne a s neuveriteľnou starostlivosťou vyzdvihnutý zo skupiny.

Kontaktovalo ma vyššie vedomie – bytosť, ktorú pre zjednodušenie nazvem Boh. Prostredníctvom komunikácie z mysle do mysle mi vysvetlilo, že to, čo som urobil – vzdať sa niečoho, čo som chcel, v prospech ostatných – bolo mimoriadne dôležité. V tomto rozhovore mi boli odhalené dva základné princípy:

Slobodná Vôľa: Spýtal som sa, či by ma Boh nemohol jednoducho zmeniť, aby som bol schopný naplno oceniť všetko, čo pre mňa pripravil. Odpoveď bola, že áno, mohol by, ale neurobí to, pretože slobodná vôľa je extrémne dôležitý dar a on do nej nebude zasahovať.

Účel Existencie: Boh mi vysvetlil, že pripravil plán – „vzdelávaciu skúsenosť“. Jej účelom bolo, aby sme sa prostredníctvom vlastných slobodných rozhodnutí rozvinuli a osvojili si vlastnosti, ktoré sú podstatou samotného Boha: súcit, láskavosť a lásku. Len vtedy, keď si slobodne zvolíme tieto vlastnosti, budeme schopní naplno oceniť nádhernú existenciu, ktorú pre nás pripravil.

Súhlasil som s týmto plánom a bol som poháňaný vpred, aby som si vybral konkrétne okolnosti svojho vzdelávania vo fyzickom svete.

Moje voľby priniesli aj nezamýšľaný dôsledok: hrozné akné v tínedžerskom veku. Keď som si však pozrel túto skúsenosť z perspektívy duše, videl som ju ako krátke, dvojročné obdobie, ktoré by mi v skutočnosti pomohlo v mojom vývoji. Ťažko sa to vysvetľuje z ľudského pohľadu – pre tínedžera sú dva roky ako večnosť. Ale z pohľadu duše sa tie dva roky zdali ako takmer nič. Preto som s tým súhlasil.

Okrem toho som výslovne súhlasil s ďalšími naplánovanými výzvami:

• Zranenie jedného ramena v tínedžerskom veku.

• Oveľa horšie zranenie druhého ramena v neskoršom veku.

• Zlomený nos.

Po preskúmaní a odsúhlasení tohto starostlivo vytvoreného životného plánu sa moja perspektíva opäť rozšírila a boli mi ukázané rôzne destinácie, ktoré čakajú na duše po tom, čo opustia svoju pozemskú existenciu.

• Pekelná sféra: Nebolo to miesto večného zatratenia, ale skôr niečo ako „nápravná škola“. Videl som tam ohavne škaredé, vražedné duše s pazúrmi, ktoré neustále bojovali medzi sebou. Kľúčové však bolo, že každá jedna z týchto duší sa nakoniec rozhodla prestať bojovať. V tom momente ju zachránili „bytosti svetla“ a pomohli jej pokračovať v jej pokroku.

• Tmavá, zmätená sféra: Tu prebývali duše, ktoré boli nedôverčivé a neverili v Boha. Duše z vyšších úrovní k nim prichádzali, aby im pomohli, no pre tieto zmätené duše bolo veľmi ťažké prijať pomoc, pretože nedokázali dôverovať.

• Prechodné sféry: Videl som „škaredé mesto“ s tmavými budovami a nešťastnými dušami, a potom krajšiu sféru, ktorá sa podobala Zemi, no ľudia v nej boli oveľa šťastnejší.

• Mesto svetla: Toto bola nádherná ríša, kde budovy aj ľudia žiarili jemným žltým svetlom. Akoby všetko bolo stvorené zo svetla. Duše tu boli mimoriadne šťastné.

• Konečný stav bytia: Nakoniec mi bol ukázaný stav, v ktorom sú duše plne spojené s Bohom a navzájom medzi sebou. Je to stav nepredstaviteľného šťastia, v ktorom si zachovávajú svoju individualitu, no zároveň zdieľajú kolektívne vedomie.

Vtedy som pochopil, že naše rozhodnutia byť milujúcimi a súcitnými priamo formujú našu duchovnú destináciu. V tom momente som si spomenul, že mesto svetla je môj domov – a toto uvedomenie spustilo môj okamžitý a nečakaný návrat.

V nasledujúcich mesiacoch som o tejto skúsenosti premýšľal každý deň. Ako šesťročný som však nebol schopný vysvetliť svojej matke, čo sa stalo. Asi po šiestich mesiacoch so mnou opäť komunikovali moji sprievodcovia. Vysvetlili mi, že táto spomienka zasahuje do môjho života a bráni mi v rozvoji viery. Keďže som to všetko videl a vedel, nemohol som si vypestovať skutočnú vieru. Súhlasil som, aby mi spomienku skryli, s uistením, že jedného dňa sa mi vráti.

A tak bola spomienka zahalená a ja som vyrastal, zlomil som si nos a vykĺbil som si ramená presne podľa plánu, bez toho, aby som tušil, že som s tým kedy súhlasil. Až o tri desaťročia neskôr, keď mi článok v časopise odomkol všetko.