Je nešťastím, že naša západná prevažne materialisticky orientovaná spoločnosť smrť vytesňuje zo svojho vedomia. Nerozumieme jej a tak ju radšej odsúvame na okraj záujmu, tak povediac zametieme pod koberec. Nevidíme často v televízii reklamu na dobrú smrť. A potom keď v našich životoch napokon nastane ten osudový okamih, nevieme čo s tým. Moderná medicína bojuje do vyčerpania všetkých možností, pretože smrť je pre ňu prehra. Nevieme sa s tým zmieriť, zrazu všetko to úsilie, trápenie, radosti a bolesti akoby strácajú svoj zmysel. Keď všetko končí, život sa stáva absurdným pokusom o šťastie. 

A tak, kým žijeme, radšej na smrť ani nemyslíme. Veď ako by nám to mohlo pomôcť, nevieme to zmeniť, nebudeme si predsa kaziť túto chvíľu. Myslime radšej na niečo pozitívne! Aj keď nám tento prístup môže dočasne priniesť iluzórny pocit, že tu budeme naveky a nás sa to netýka, niekde v hĺbke tušíme, že sa tomu nevyhneme. Táto ilúzia nekonečného života nám paradoxne viac ubližuje ako pomáha, pretože až z perspektívy smrteľnej posteli vieme správne rozlišovať dôležité od triviálneho. Keď sa pozrieme na to, čím si dennodenne znepríjemňujeme svoj život, či už sú to hádky , konflikty alebo obavy, musí nám byť hneď jasné aká dôležitá je správna perspektíva.

Táto krátka úvaha nám naznačuje, že myslieť na smrť nemusí byť vždy len na škodu, aj keď neveríme na posmrtný život. 

Zážitky blízke smrti nám ale odhaľujú, že smrť je len prechod. Je to zmena stavu vedomia - zo stavu obmedzenia naším telom ku slobode ducha. Je to návrat domov. Je to ako prebudiť sa zo sna. Smrť nie je koniec - iba ak pozemských trápení. Akú úľavu toto vedomie môže priniesť nielen umierajúcim, ale aj všetkým ostatným. Je dôležité hovoriť o smrti a to nielen z hľadiska pozemskej konečnosti. Je fascinujúce aké hlboké zmeny priniesli práve zážitky blízke smrti do života tým, ktorí sa vrátili späť. Doslova im to prevrátilo svetonázor. Zo zarytých skeptikov a materiálne orientovaných vedcov alebo biznismenov sa odrazu stali hľadači pravdy. Zo sebecky zameraných ľudí zas tí, čo slúžia. Životom zatvrdené srdcia zmäkli láskavosťou.

Čo môže mať takýto silný dopad?

Hovorí sa: sladká nevedomosť, v tomto prípade to ale neplatí. Nepomáha nám lepšie žiť ani umierať. Je potrebné o smrti hovoriť, pretože nám môže o nás a o živote veľa odhaliť. Napríklad, že nie sme len oddelené bytosti vrhnuté do nemilosrdného vesmíru. Že v živote nie je dôležité len prežiť. Že utrpenie má svoj zmysel a že nakoniec sme tu naozaj len na krátky okamih. A aj keď sa naša púť na tomto svete raz skončí, niečo nové zas začína…

Podľa Dr. Fenwicka umieranie prebieha najpokojnejšie, keď sa človek pustí kontroly, prestane sa držať života a prejde do odovzdania. Súčasťou procesu odovzdania je aj zmierenie, urovnanie starých sporov, odpustenie sebe aj druhým. Veľmi pomáha láskavý rozhovor plný porozumenia s niekym blízkym v pokojnej a oduševnelej atmosfére. Mnohé pozorovania uvádzajú, že umierajúci má pocit prítomnosti milovaných zosnulých, videnia svetla a volania domov.

Dobrá smrť je fyzicky aj psychicky čo najmenej bolestivá – paliatívna medicína zohráva veľkú úlohu pri zmierňovaní utrpenia. Dobrá smrť je pokojný, jasný, dôstojný odchod, v ktorom človek necíti strach, je obklopený láskou, prijatím a má možnosť dokončiť svoj príbeh. Dr. Fenwick dodáva, že pre väčšinu ľudí smrť nie je hrôzou, ale procesom upokojenia, ktorý môže byť prekvapivo krásny.