Muž s protézou

Spomedzi mnohých presvedčivých a fakticky bohatých prípadov, ktoré sú podrobne opísané v knihe „The Self Does Not Die: Verified Paranormal Phenomena from Near-Death Experiences“ (Ja neumiera: Overené paranormálne javy zo zážitkov blízkej smrti), prípad „Muža so zubnou náhradou“ (The Man with the Dentures) vyčnieva ako silný a dôkladne zdokumentovaný príbeh, ktorý zásadne spochybňuje materialistický pohľad na vedomie. Tento príbeh, o ktorom referoval holandský kardiológ, nie je len anekdotou; je to viacúrovňové rozprávanie obsahujúce špecifické, overiteľné vnemy, ktoré sa vyskytli, keď bol pacient klinicky mŕtvy a nevykazoval žiadnu merateľnú mozgovú aktivitu. Vďaka tomu sa stal jedným zo základných kameňov v štúdiu zážitkov blízkej smrti (NDE). Rozsiahle preskúmanie tohto prípadu odhaľuje jeho hlboké dôsledky pre vzťah medzi mysľou a mozgom a ponúka silný protiargument voči skeptickým vysvetleniam.

Incident sa odohral koncom roka 1979 v nemocnici Canisius Wilhelmina v Nijmegene v Holandsku. 44-ročný muž bol nájdený v bezvedomí na lúke a sanitkou prevezený do nemocnice. Po príchode do nemocnice muž nevykazoval žiadne známky života. Hlavný ošetrovateľ resuscitačného tímu opísal stav pacienta ako popolavý, sivý, studený, s modrými perami a nechtami, vykazujúci livor mortis (stiahnutie krvi do dolných častí tela mŕtvoly) a bez akéhokoľvek krvného obehu. Tím okamžite začal resuscitáciu. Keď sa ošetrujúci lekár pripravoval na intubáciu — zavedenie dýchacej trubice, zistil, že muž má stále v ústach hornú zubnú náhradu — detail, ktorý posádka sanitky prehliadla. Sestra náhradu vybrala a položila ju na výsuvnú poličku špecifického, na mieru postaveného resuscitačného vozíka. Je kľúčové poznamenať, že v tomto momente pacient nemal žiadny srdcový rytmus ani krvný obeh a prístroj na resucitáciu ešte nebol aktivovaný. Následná resuscitácia bola dlhá a ťažká; po dobu viac ako jednej hodiny zostali pacientove zrenice fixované a nereagovali na svetlo, čo je jasným znakom hlbokého bezvedomia.

Približne o týždeň neskôr pacient, už zotavený na kardiologickom oddelení, spoznal jeho ošetrujúcu sestru. V momente prekvapivého rozpoznania na ňu muž ukázal a zvolal: „Hej! Ale vy, vy viete, kde je moja zubná náhrada!“ Následne pokračoval v opise celej resuscitácie z miesta vysoko hore v rohu miestnosti. Presne opísal, ako sestra vybrala zubnú náhradu z jeho úst a položila ju na „malú poličku na vozíku so všetkými druhmi flaštičiek“. Opísal na mieru vyrobený vozík, výsuvnú poličku, usporiadanie miestnosti (vrátane detailov skrytých pred pohľadom z postele v operačnej sále) a dve mladé ošetrovateľky, ktoré asistovali. Kľúčové je, že vnímal aj nahlas vyjadrené pochybnosti tímu o pokračovaní resuscitácie, rozhovor, ktorý sa odohral, keď bol klinicky mŕtvy.

Dôkazová sila tohto prípadu spočíva v nemožnosti vysvetliť tieto veridické vnemy konvenčnými zmyslovými prostriedkami. Pacient mal po celý čas zatvorené oči, okrem momentu, keď lekár na chvíľu skontroloval jeho zrenice, ktoré zostali fixované a nereagovali na svetlo. Aj keby mohol vidieť počas tých niekoľkých sekúnd, jeho videnie by bolo rozostrené jasným svetlom a nemohol by získať panoramatický pohľad na miestnosť zhora. Okrem toho nemal žiadnu predchádzajúcu znalosť resuscitačnej miestnosti ani unikátneho, v nemocnici postaveného resuscitačného vozíka. Špecifickosť jeho pozorovaní — zubná náhrada, unikátny vozík, konverzácie — vylučuje náhodu alebo odhady.

Tento prípad, nie prekvapivo, priťahoval intenzívne skúmanie zo strany skeptikov, najmä od anesteziológa Geralda Woerleeho. Woerleeho hlavným argumentom je, že pacient zažil „anestetické vedomie“ — to znamená, že bol pri vedomí počas resuscitácie vďaka dostatočne obnovenému krvnému obehu prostredníctvom resucitačného prístroja KPR. Táto hypotéza závisí od tvrdenia, že lekár zapol mechanický prístroj na KPR predtým, než vybral zubnú náhradu. Avšak, toto tvrdenie je nesprávnym výkladom ošetrovateľovho opisu. Lekár dôrazne a opakovane objasnil sled udalostí: zubná náhrada bola odstránená pred aktiváciou prístroja na KPR. V momente, keď prebehlo kľúčové pozorovanie (uloženie zubnej náhrady na vozík), nebol ešte  obnovený krvný obeh, a teda neexistoval žiadny fyziologický základ pre vedomý zážitok podľa materialistického modelu. Woerleeho alternatívna teória — že pacient si vytvoril presný mentálny model miestnosti na základe zvukov a krátkych zábleskov videnia — je rovnako nepravdepodobná. Zvuky resuscitácie by boli chaotické a mätúce a ako už bolo spomenuté, jeho videnie bolo fyziologicky nefunkčné.

Príbeh o „Mužovi so zubnou náhradou“ slúži ako silná ilustrácia ústrednej tézy prezentovanej v knihe „The Self Does Not Die“: že vedomie nie je produkované mozgom, ale je to samostatná entita, ktorá môže fungovať nezávisle od neho. Prípad poskytuje presvedčivý dôkaz pre niekoľko paranormálnych javov súčasne:

• Mimozmyslové veridické vnímanie (AVP): Pacient presne vnímal svoje okolie, zatiaľ čo bol klinicky mŕtvy.

• Vedomie počas zástavy srdca: Jeho súvislý, jasný zážitok sa vyskytol v čase, keď jeho EEG bolo ploché, čo je stav považovaný hlavným prúdom neurovedy za nekompatibilný so zložitým vedomím.

• Zážitok mimo tela (OBE): Vnímal udalosti z jasného miesta mimo a nad svojím fyzickým telom.

Na záver, príbeh o „Mužovi so zubnou náhradou“ je oveľa viac než len zaujímavý príbeh; je to dôkladne zdokumentovaný prípad, ktorý odoláva skeptickým výzvam a poskytuje robustný, treťou stranou overený dôkaz o paranormálnej povahe zážitkov blízkej smrti. Ukazuje, že myseľ môže vnímať, pamätať si a udržiavať zmysel pre seba, aj keď je mozog „offline“. Tento jediný, mocný príbeh, potvrdený lekárom, ktorý bol kľúčovou postavou udalosti, dôrazne naznačuje, že „ja“ nie je ilúziou vytvorenou nervovými procesmi, ale základnou realitou, ktorá nezaniká s fyzickým telom.