Len čo padla tma, okamžite sa začali triasť. V priebehu minút nastúpila hypotermia – Petrovi cvakala sánka, celé telo sa mu nekontrolovateľne triaslo. Problém bol, že sa nemohli len tak vrátiť späť ale museli pokračovať po vyznačenej ceste, ktorá najprv viedla po horizontálnej línii cez skaliská až k miestu zostupu. Vystrašení, vo výške 150 až 180 metrov v tme na ľade a skale, strácali koordináciu, čo viedlo k sérii ďaľších kritických omylov. Tim vytiahol lano a obidvaja si opásali jeden koniec okolo svojho trupu.

Pri prvom zlaňovaní urobili nebezpečné rozhodnutie – v snahe ušetriť čas použili lano priamo okolo malého stromu namiesto plochej slučky. Toto rozhodnutie sa im vypomstilo, keď sa lano po zostupe beznádejne zaseklo. Tim bol nútený liezť späť nahor bez istenia, pričom spadol do snehu, no práve týmto pádom sa mu lano zázračne podarilo uvoľniť. Ich druhý pokus o zostup bol rovnako katastrofálny: Peter si priviazal jeden koniec lana o postroj a druhý, tzv. „trpký koniec“, hodil dole. Lano sa však hneď pri prvom potiahnutí zaseklo za skalným rohom. Ocitli sa v pasci. S jediným koncom lana, bez možnosti ďalšieho postupu a v zhoršujúcej sa zime hypotermia neúprosne postupovala.

S rastúcou hrôzou Petra zaplavil nečakaný pocit pokoja a mieru. Prijal svoju blížiacu sa smrť. V miliónoch hviezd, v odraze snehu a vo vzdialenom zvuku rieky nachádzal krásu. Prevalila sa cez neho vlna smútku pri pomyslení, že svojim rodičom po strate sestry spôsobí ďalšiu obrovskú ranu, no vnútorný pokoj prevažoval. Potom pocítil teplo, bežný príznak hypotermie a napriek Timovým protestom si rozopol bundu. Opakovane upadal do spánku, pričom prilbou na hlave narážal o skalu, len aby sa strhol a inštinktívne pokračoval v ťahaní lana.

Najprv bol konfrontovaný s každou bolesťou, ktorú kedy v živote spôsobil. Súčasne prežíval utrpenie každej osoby, ktorej ublížil, z jej vnútorného pohľadu, a zároveň si plne uvedomoval svoje vlastné dôvody a emócie ako pôvodcu. To prinieslo obrovský pocit hanby – nielen za bolesť spôsobenú iným, ale aj samotnému  „božskému ja“.

Bol tam hlas, ktorý bol všadeprítomný a znel priamo v ňom, komunikoval bez slov: „Poznám ťa. Vždy som ťa poznal. Viem o tebe úplne všetko.“ Nebol súdený, len mu boli ukázané jeho skutky a bezohľadu na všetko zlé čo urobil, cítil že je úplne prijatý a milovaný. Zrazu začal expandovať, stával sa čoraz väčším a väčším. Expandoval do ohromnej jednoty kozmického JA.

Jeho vedomie sa rozšírilo až na „okraj“, odkiaľ videl celý náš vesmír, jeho počiatok a za ním všetky ostatné vesmíry. Jeho pohľad sa potom zameral na Zem, kde videl celé ľudstvo – sedem miliárd ľudí – ako hologram. Posolstvo znelo, že každá jedna bytosť je rovnako milovaná a pre každú existuje nekonečný vesmír lásky, stvorenia a života. Vnútri každého človeka videl „zlaté svetlo“, čistotu jeho „pôvodného božského JA“, no toto svetlo bolo pred ostatnými skryté akousi „hustou penou“ obaľujúcou atmosféru.

Zaplavil ho príval lásky, ktorý v ňom expandoval a premenil sa na „krásu, radosť, porozumenie, poznanie, blaženosť, úžas, celistvosť, svetlo“ a naplnil ho nekonečným pokojom. Tento pocit nekonečna sa však postupne začal vytrácať,  ako si spomenul na svoj ľudský život. Akútne si uvedomil utrpenie svojich rodičov a bolesť, ktorú by im spôsobila jeho smrť. Spýtal sa svetla, či sa nemôže vrátiť. Hlas sa ho opýtal: „Prečo sa chceš vrátiť ?" a on odpovedal, že kvôli nim. Prišlo mu kruté pridať im ešte viac utrpenia po tom všetkom, čo spôsobila strata jeho sestry.

Vzápätí sa pred ním objavil „milión vstupných dverí“ – všetky viedli späť do jeho tela, no každé predstavovali inú životnú cestu. Hlas ho nabádal: „Vyber si mňa. Vyber si svetlo.“ Peter si však v túžbe po autonómii, kreativite a slobode zvolil dvere, ktoré boli trochu mimo tých ktoré mu vyznačil hlas.

Keď sa prebral vo svojom tele, počul Timove zúfalé výkriky: „Bol si mŕtvy! Bol si mŕtvy! Keby si zomrel, zomrel by som aj ja!“ Peter si uvedomil, že scénu pozoruje z vonkajšej perspektívy a zároveň je prítomný vo svojom tele. Zázrakom sa lano uvoľnilo. Zostúpili a v stane si liečili podchladenie. O svojom zážitku mlčal, pretože nevedel nájsť slová a pochyboval, že by mu Tim uveril.

Tento zážitok ho navždy zmenil. Hmotný svet, kedysi plný farieb, sa mu teraz javil ako „škaredý a temný“, ako „dvojrozmerný čiernobiely priestor bez čistého svetla“ v porovnaní s „krásou, čistotou a láskou nekonečna“, ktorej bol svedkom. Cítil svoju bezvýznamnosť, spochybňoval zmysel svojho života a túžil po svetle, ktoré stratil. Táto túžba sa stala jeho hlavnou motiváciou, ktorá ho prinútila zmeniť smerovanie svojho života a hľadať toto svetlo vo svojom vnútri.

Jeho nová cesta znamenala ponorenie sa do vnútorného života, štúdium starodávnej múdrosti od mysliteľov ako Emerson a Thoreau, východných textov a praktizovanie meditácie a Kriya jogy. Zistil, že čím viac „ustupoval vo svojom vnútri do pozadia, tým silnejšie v ňom žiarilo svetlo“. Táto prax mu umožnila vidieť svetlo vo svete jasnejšie, rozpoznávať ho v iných ľuďoch a smerovať svoj život k láske. Dnes chápe, že hoci sú ťažkosti a utrpenie univerzálnou súčasťou života, vnútorný život nám dáva silu. Poznanie kto je, odkiaľ prišiel a kam smeruje, mu dalo „superschopnosť“ ostať tu na tejto zemi a istotu, že „každého príbeh sa nakoniec skončí dobre“. Meditáciu odporúča ako prostriedok na „vyčistenie stola“ a zastavenie myšlienok, zastavenie klamlivej ilúzie o tom kto sme. Iba vyjasnená myseľ oprostená od klamných myšlienok  nám umožní zažiť Božskú prítomnosť – nášho pravého JA. Každý má istotu, že sa nakoniec raz vráti späť domov, ale pointa je medzitým nájsť cestu "von" a to na ceste "dovnútra".