Embedded Files
Od ranného detstva sa učíme rôznym pravidlám ako fungovať v spoločnosti. Učíme sa ovládať svoje telo, reč a svoju myseľ - učíme sa ako žiť na tomto svete. Svet postupne utvára našu osobnosť. Je potrebné mať vyvinuté zdravé ego a zdravú myseľ, aby sme sa vedeli vo svete orientovať a interagovať s ostatnými ľudmi. Stojí nás to všetko veľa úsilia, bolesti a sebazapierania.
Prečo by sme mali teda považovať ego alebo myseľ za niečo zlé? Prečo sa takmer všetky východné filozofie počnúc Budhom a končiac Lao C-em snažia ega zbaviť a považujú ho za koreň všetkého ľudského utrpenia?
Čo to vlastne znamená - zbaviť sa ega? Alebo ako chceme vo svete fungovať bez mysle? V kontexte západnej kultúry posadnutej kontrolou a neustálym dosahovaním to veľmi nedáva zmysel.
Navrhujem, poďme si najskôr ujasniť terminológiu. Čo to ego vlastne je? Čo sa tým myslí? Ego je pojem, ktorý má rôzne významy v závislosti od kontextu, najčastejšie sa používa v psychológii ale rovnako aj v hovorovej reči.
V psychológii, napríklad v psychoanalýze Sigmunda Freuda je ego (lat. ja) jednou z troch zložiek osobnosti (spolu s id a superego). Predstavuje vedomú, racionálnu časť osobnosti, ktorá je akýmsi sprostredkovateľom medzi inštinktívnymi pudmi (id) a morálnymi požiadavkami (superego), ako aj vonkajšou realitou. Je zodpovedné za uvedomovanie si seba samého a vlastných túžob. Usiluje sa o uspokojenie potrieb jednotlivca realistickým a sociálne prijateľným spôsobom, čím udržiava psychickú rovnováhu.
V bežnej reči sa slovo "ego" často používa v zmysle prehnaného sebavedomia. Osoba s veľkým egom môže byť vnímaná ako sebecká, namyslená alebo zameraná výlučne na seba (egocentrická).
V spiritualite v niektorých duchovných smeroch sa ale ego chápe odlišne, často ako prekážka osobného rastu, iluzórna predstava o sebe samom, ktorá nás oddeľuje od nášho skutočného, duchovného ja.
Celkovo možno povedať, že ego je dôležitý aspekt ľudskej psychiky, ktorý môže byť "dobrým sluhom, ale aj zlým pánom" v závislosti od jeho rovnováhy a vplyvu na naše správanie. A tu sa možno skrýva kľúč k hlbšiemu porozumeniu. Možno to nie je tak o tom niečo v nás zničiť alebo potlačiť, ale skôr o niečom inom…
V súčasnosti je veľmi populárne hovoriť o pozitívnom myslení, manifestácii alebo o zákone príťažlivosti. Chceme pozitívne myslieť, aby sme si pritiahli do života niečo čo nám prinesie šťastie. Chápeme, že to “správne” myslenie o ktorom sa už toľko toho napísalo je nejak dôležité. Keď ale pozornejšie preskúmame samých seba, možno náš skutočný problém nie je ani tak v tom, že nemyslíme správne (nech už to znamená čokoľvek), ale skôr v tom, že naozaj dobrovoľne a úmyseľne myslíme len občas. Každú chvíľu sme zaplavený chaotickými myšlienkami, dojmamy alebo neustálou analýzou svojho okolia a svojich problémov.
Väčšinou sa nám myslenie viac deje, a to nedobrovoľne. Ako raz napísal Eckhart Tolle:
„V skutočnosti teda nejde o to, že svoju myseľ používate nesprávne - vy ju nepoužívate vôbec. Ona používa vás. A to je tá choroba.”
A aj keď to občas môže byť otravné a vyčerpávajúce, to samo o sebe nie je jedniný problém. My veríme, že sme našou mysľou - naša myseľ sa stala nespochybniteľnou súčasťou našej identity. A aj napriek tomu, že v prevažnej miere ani nie sme autormi naších myšlienok. Pri hlbšom pohľade je väčšina z nich ovplyvnená alebo priamo pochádza z rôznych médií, podvedomých programov a šablón prameniacich z výchovy, sociálneho prostredia a pod. Z tohto hľadiska je naše myslenie teda produktom hlavne vonkajších vplyvov.
Občas sa nažíme pred našou mysľou niekam schovať. Existuje množstvo viac alebo menej škodlivých únikov. V tom lepšom prípade to môže byť niečo konštruktívne ako napríklad práca, šport alebo umenie. V tom horšom prípade sa uchýlime rovno k alkoholu alebo iným drogám. Stratégie úniku sú rôzne ale cieľ je rovnaký a to utíšiť našu myseľ a trošku si od nej oddýchnuť.
Na tomto mieste môžme nájsť paralelu k niektorým posolstvám zo zážitkov blízkej smrti, ako napríklad to od Billa Letsona, ktorý hovorí, že “cieľom tu na tejto zemi je prebudiť sa - s radosťou, láskou a trpezlivosťou si uvedomiť, kto naozaj sme.”
A tak, keď sa bavíme o rozpustení ega, vyslobodení, osvietení, máme skôr na mysli cestu poznania o tom kto naozaj sme - ide o rozpustenie nášho mentálneho obrazu, ktorý sme si o sebe nevedomky vytvárali už od ranného detstva a ktorý je držaný pri živote neustálou myšlienkovou aktivitou.
To je možné jedine uvedomením si, že nie sme našími myšlienkami. Všimnite si, že aj keď sa nám na chvíľu podarí prestať myslieť, neprestávame existovať. Čo tu ale zostáva, čo pretrváva nemenné? Kto sme ak zabudneme na naše meno a našu históriu, to všetko je predsa v našej mysli a tvorí našu osobnosť?
Podkladom toho všetkého je čiré vedomie ako plátno na ktorom sa premieta náš život so všetkými udalosťami, myšlienkami, spomienkami, pocitmi… Musíme sa stíšiť, dosť dlho na to, aby sme sa vynorili zo záplavy neutíchajúcich myšlienok a pocítili úľavu a pokoj, ktorý sme celý ten čas hladali na nesprávnych miestach. Nestratíme schopnosť mysieť, práve naopak, čerstvá myseľ je tvorivá, oddýchnutá a schopná originálnych myšlienok.
Kľúčom teda nie je nejaká abstraktná vražda ega, ale skôr ovládnutie našej mysle a poznanie, priama skúsenosť na vlastnej koži, že je tu niečo viac ako naša myseľ, niečo hlboké a tajomné, niečo v čom sa dá ľahko stratiť. A toho sa naše ego bojí, nechce prestať existovať a ani neprestane, tak ako neprestane fungovať naša myseľ. Rozdiel je len v tom, že zo zlého pána sa stane dobrý sluha. Uvedomíme si svoju pravú podstatu, ktorá je v nás ukrytá ďaleko hlbšie ako je naša myseľ a ktorú práve naše myšlienky neúnavne prekrývajú.
Na hluk vo svojej hlave sme až tak zvyknutý, že ho už ani nevnímame. Je to podobné ako keď si zvykneme na zvuk chladničky. Diagnóza drvivej väčšiny ľudí sa stala normou a zároveň skrytým prekliatím zahaleným v nevedomosti o našej pravej podstate.
A tak sa vydávame na cestu poznania o nás samých…ĎALEJ
Page updated
Google Sites
Report abuse