Teniska na rýmse

Na hranici medzi životom a smrťou, v priestore, ktorý moderná veda len s ťažkosťami mapuje, sa odohrávajú príbehy, ktoré narúšajú naše najzákladnejšie predstavy o realite. Sú to zážitky blízkej smrti (NDE) – fenomén tak osobný a subjektívny, že je často odsúvaný do sféry viery, halucinácií či neurologických anomálií. Avšak medzi tisíckami týchto rozprávaní existuje jedno, ktoré svojou prostou, no overiteľnou povahou predstavuje tichú, no o to vytrvalejšiu výzvu materialistickému chápaniu vedomia. Je to prípad Márie detailne zaznamenaný Kimberly Clark Sharp v knihe After the Light.

Príbeh sa začína v sterilnom a krízou nabitom prostredí nemocnice Harborview v Seattli. Mária, migrujúca pracovníčka, utrpela masívny infarkt a jej srdce sa zastavilo. Z pohľadu medicíny bola v stave klinickej smrti. Kým sa lekársky tím usiloval oživiť jej telo, Máriino vedomie, ako neskôr opísala, sa vydalo na cestu. Opustilo jej nehybné telo, prešlo stenami nemocničnej izby a vznieslo sa nad budovu. Tento pocit opustenia tela je síce bežným prvkom mnohých NDE, no to, čo nasledovalo, bolo všetko, len nie bežné.

Počas svojho mimotelového putovania Máriin pohľad spočinul na vonkajšej rímse okna na treťom poschodí. Tam, na mieste absolútne neviditeľnom zvnútra budovy, ležal zabudnutý predmet – tmavomodrá pánska teniska. Mária si nevšimla len jej existenciu. Vnímala ju s neuveriteľnou presnosťou: videla ošúchané miesto nad malíčkom a šnúrku zastrčenú pod pätou. Tento detail, zdanlivo bezvýznamný a triviálny, sa stal kľúčom k jednému z najpresvedčivejších prípadov v histórii výskumu NDE.

Kľúčovú úlohu v tomto príbehu zohráva sociálna pracovníčka Kimberly Clark Sharp. Ako profesionálka zvyknutá na vedecký a racionálny prístup bola voči Máriinmu rozprávaniu prirodzene skeptická. Pripisovala ho nedostatku kyslíka v mozgu alebo silným liekom. Avšak Máriina naliehavosť a jasnosť jej opisu ju nenechali ľahostajnou. S neochotou, no poháňaná profesionálnou zvedavosťou, sa rozhodla Máriino tvrdenie overiť. Jej pátranie bolo dôkazom, že topánku nebolo možné vidieť náhodou. Kimberly musela chodiť z izby do izby, tlačiť tvár na sklo a hľadať správny uhol, aby napokon na úzkej rímse uvidela presne to, čo Mária opísala – tmavomodrú tenisku s ošúchaným miestom a zastrčenou šnúrkou.

V tom momente sa subjektívny zážitok premenil na objektívne overený fakt. Nešlo už len o príbeh, ale o dáta. Práve v tom spočíva sila Máriinho prípadu. Vysvetlenia ako halucinácie alebo sny zlyhávajú, pretože žiadny vnútorný proces mozgu nemôže vygenerovať presné, nové a overiteľné informácie o vonkajšom svete, ku ktorým daná osoba nikdy predtým nemala prístup. Máriin mozog bol v čase pozorovania nefunkčný, jej oči zatvorené a jej telo ležalo o poschodie nižšie. Napriek tomu jej vedomie dokázalo vnímať realitu z miesta, kde jej telo nebolo.

Dôsledky tohto overenia sú hlboké. Prípad Márie nenúti k prijatiu konkrétnej náboženskej doktríny, ale skôr k pokore pred zložitosťou existencie. Naznačuje, že vedomie možno nie je len vedľajším produktom chemických procesov v mozgu, ale niečo fundamentálnejšie, čo môže za určitých okolností existovať nezávisle od svojho fyzického nosiča. Tá osamelá teniska na nemocničnej rímse sa stala symbolom – trhlinou v našom konvenčnom chápaní reality.

Máriin prípad neponúka konečné odpovede na večné otázky o posmrtnom živote. Ponúka však niečo možno ešte cennejšie: dôveryhodný a znepokojujúci dôkaz, že realita je zložitejšia, než si pripúšťame. Je to pokorná pripomienka, že aj ten najobyčajnejší predmet, videný za neobyčajných okolností, môže otriasť základmi nášho poznania a otvoriť dvere k záhadám, ktoré ešte len čakajú na svoje preskúmanie.