Andy Petro

Zaseknutý na dne

Volám sa Andy Petro a chcem vám porozprávať o zážitku, ktorý sa mi stal pred mnohými rokmi. Bol rok 1955, len dva dni pred mojou promóciou na strednej škole. Naša trieda sa rozhodla urobiť si piknik pri neďalekom jazere v Michigane.

Bol krásny letný deň, ale voda bola poriadne studená, pretože tamojšie jazero sa veľmi neohreje ani počas letných dní. Po obede a niekoľkých hrách som uvidel, ako na mňa z plávajúceho pontónu, vzdialeného asi 1 500 yardov, mávajú moji priatelia, aby som sa k nim pridal. Zpočiatku sa mi moc nechcelo, lebo voda bola príliš studená, no aj tak som do nej skočil. Bola naozaj studená.

Ako som plával k pontónu, bol som asi v polovici cesty, keď ma začali chytať kŕče a zrazu som nemohol kopať nohami. Začal som sa zmietať a dusiť sa vodou, ktorá mi vnikala do hrdla. Ako som sa dostal pod hladinu, začal som panikáriť. Keď som sa znova vynoril, mal som hlavu nad vodou a rozhliadol som sa. Videl som chlapcov na pontóne a mával som, ale nemohol som kričať kvôli vode v hrdle a ústach. Odmávali mi späť, zrejme si mysleli, že ich len zdravím.

Potom som išiel znova pod vodu a už som sa nevynoril.

Odovzdanie

Bola taká zima; strašne som sa triasol. Ako som klesal hlbšie a hlbšie, začalo sa stmievať. Zrazu som cítil na nohách riasy. Klesal som hlbšie až som nakoniec narazil na dno jazera. Pristál som v sede.

Človeče, na chvíľu som sa začal cítiť lepšie, pretože som si myslel, že sa z tej sediacej polohy odrazím a dostanem sa späť na hladinu. Ale keď som zatlačil rukami o dno, situácia sa ešte zhoršila, pretože teraz som bol zaseknutý. V tej chvíli všetko v mojom tele kričalo. Začal som si skutočne uvedomovať: Je to tu - umieram.

Zrazu som začul hlas akoby v mojej v hlave. Bol to hlas, ktorý mi bol povedomý, ale nevedel som, komu patrí. Hlas povedal: „Andy, musíš sa na chvíľu zastaviť a odpočinúť si.“ Hádal som sa sám so sebou a myslel si: „Si blázon? Musím sa postaviť! Potrebujem aspoň jeden nádych vzduchu – to je všetko, čo žiadam!“ Hlas nástojil: „Andy, naozaj si potrebuješ oddýchnuť, tak sa len uvoľni a pusť sa.“ Povedal som hlasu, že to nemôžem urobiť, a hlas zopakoval: „Musíš sa pustiť.“

Tak som sa spýtal hlasu: „Dobre, sľubuješ, že ak sa pustím, budem sa môcť dostať na hladinu?“ Hlas odpovedal: „Ak sa pustíš, všetko bude v poriadku.“ Spýtal som sa znova: „Sľubuješ?“ a hlas potvrdil: „Áno, sľubujem.“

Okamih mimo čas

Povedal som: „Dobre, pustím sa,“ a v tom istom momente, keď sa mi v mysli utvorilo slovo „pustiť“, vyletel som z tela. V tom, čo nazývam moment žiadneho času, som prešiel z bytia vo svojom tele do bytia v tuneli. Nepamätám si prechod; bolo to okamžité: „teraz som vo svojom tele, a zrazu som v tuneli.“

V tuneli mi bolo teplo, bol som šťastný a mohol som znova dýchať. Zaplnila ma radosť bezpodmienečnej lásky. Táto transformácia bola taká výrazná – zmena z úplnej hrôzy na úplnú, vrcholnú extázu – v momente žiadneho času. Bol som jednoducho úplne šťastný. Pozrel som sa dole a videl som telo. Pripadalo mi to zvláštne, že som ho videl, keďže dole bola tma. Pozrel som sa a povedal: „Áno, to je moje telo. Je mi to jedno.“ Vo chvíli, keď som uvidel svoje telo na dne jazera, nezáležalo mi na mojom živote ani na tom, že som na Zemi, pretože som vedel, že teraz som doma.

Prehľad života

Otočil som sa iným smerom a teraz som hľadel na bod svetla. Svetlo nebolo veľmi veľké, ale bolo neuveriteľne jasné – malo by mi spáliť sietnice, prekvapivo to ale nebolo vôbec nepríjemné. Cítil som, ako ma k nemu niečo priťahuje, ako obrovský magnet, ktorý ma ťahá tunelom.

Potom, v ďalšom momente bez času, som už nebol v tuneli. Ocitol som sa uprostred obrovskej gule, asi veľkosti futbalového kolosea. Vznášal som sa v strede tejto gule. Všade okolo mňa v 360 stupňoch, kamkoľvek som sa pozrel, boli malé filmové plátna zobrazujúce všetky moje životy a všetky veci, ktoré som robil.

Svetlo bolo vedľa mňa; nevidel som ho, ale cítil som ho a vedel som, že tam je. Svetlo a ja sme začali komunikovať o všetkých týchto udalostiach vo všetkých mojich životoch. Všetko som videl a nič nebolo mätúce. Chápal som všetko, vrátane všetkých životov a všetkých vecí, ktoré som urobil.

Keď som sa sústredil na konkrétne plátno, prežil som to znova. Ale keď som to prežíval znova, robil som to s poznaním pocitov a účinku, aký som mal na ľudí, s ktorými som v tej scéne komunikoval. Ak som sa o niečom s niekým rozprával, vedel som, čo si myslia, pretože tam nič nie je skryté, nič nie je neznáme, všetko je transparentné. Videl som všetky svoje rôzne životy, vrátane toho, kde som bol ako žena alebo životy keď som bol dokonca na iných planétach.

Zdalo sa, že som tam bol mesiace, možno aj stovky rokov. Napriek tomu celá udalosť v pozemskom čase trvala niečo medzi medzi 10 a 15 minútami.

Svetlo

V ďalšom momente bez času som už nebol v guli. Bol som späť v tuneli a teraz som sa dostal naozaj blízko Svetla – dalo by sa povedať tvárou tvár. Stál som tam a Svetlo povedalo: „Andy, milujem ťa.“ Bol som ohromený, lebo poznalo moje meno.

Potom Svetlo povedalo: „Andy, milujeme ťa.“ Keď Svetlo povedalo „milujeme ťa“, celé pozadie a samotné Svetlo akoby sa premenilo a teraz tam boli tisíce, milióny a bilióny iných svetiel, presne ako ja. Jednohlasne povedali: „Vitaj doma, Andy.“

V tom okamihu som bol pohltený do Svetla. Stal som sa Svetlom. Nebol som väčší ako Svetlo ani menší ako Svetlo; bol som súčasťou Svetla. Bol to ten najfantastickejší, neopísateľný pocit, aký som si ja, ako človek, kedy dokázal predstaviť.

V tej chvíli som vedel všetko. Myslím tým, vedel som úplne všetko. Neexistovalo nič, čo by som nevedel. Ľudia sa často pýtajú, či som sa pýtal na vojnu a mier, ale hovorím, že nie, nebol dôvod klásť otázky, pretože som to všetko vedel.

Svetlo malo tiež fantastický zmysel pre humor – smiech a zábavu. Keď sme sa pozerali na môj prehľad života, Svetlo zažartovalo: „Andy, pozri sa ako ťa to rozčúlilo! Vieš, z dlhodobého hľadiska to nič neznamená. Prečo si sa neuvoľnil? Prečo si si neoddýchol? Prečo sa viac nebavíš, kým si na zemi?“

Jednota

Svetlo vysvetlilo, že život na Zemi nie je skutočný; je to ako hra alebo film. Na planéte je osem miliárd hercov, z ktorých každý hrá rolu v rôznych kostýmoch: rôzne náboženstvá, rasy, pohlavia a všetky tieto veci. Ale akonáhle sú kostýmy preč a zhodené, keď sa hra skončí a ste späť vo Svetle, kostým spadne a uvedomíme si, že sme všetci jedno. Všetci sme rovnakí, stvorení z rovnakého materiálu. Neexistuje žiadny rozdiel medzi mnou a kýmkoľvek iným. Sme tu oblečení v kostýmoch, aby sme boli odlišní – aby sme zažili veci, ktoré môžete zažiť len v živote. Nemôžete zažiť niečo, čo už viete.

Svetlo mi povedalo, že som znížil svoje vibrácie (každý má svoju jedinečnú vibráciu, ktorá robí ľudí odlišnými), aby som sa mohol inkarnovať a narodiť sa na planéte ako Zem. Účelom je žiť život, robiť a zažívať veci, ktoré by som chcel zažiť, a keď zažijem niečo nové, zažije to každý; prispieva to k celku. Existuje len jedno Jedno, a všetko, čo existuje, kedy existovalo, alebo bude existovať, je v tej Jednote. Je to úžasný, vzrušujúci, fantastický zážitok.

Kým som tu, používam tento kostým zvaný Andy Petro, ukrajinského pôvodu žijúci v Spojených štátoch amerických, čítam svoj scenár a robím, čo mám, kým sa moja postava neskončí s týmto príbehom.

Vo Svetle neexistuje čas, žiadna hierarchia, žiaden súd a žiadne oddelenie. Všetci sme jedno, nie nudným alebo fádnym spôsobom, ale šťastným, vzrušujúcim, neustále sa vyvíjajúcim spôsobom.

Návrat

Potom mi zrazu Svetlo povedalo: „Andy, musíš sa vrátiť.“ Povedal som: „Héj, nie, nie, nie, máš zlého chlapíka. Ja sa nevrátim.“ Svetlo to povedalo druhýkrát: „Andy, vrátiš sa.“ Spýtal som sa, či ma počulo; povedal som, že nemám dôvod vrátiť sa na tú planétu, keďže som doma. Svetlo to povedalo tretíkrát: „Andy, vrátiš sa.“

Keď som počul „K“ v slove „späť“ (v angl. „back“), cítil som, ako ma niečo tlačí späť do môjho tela. Bol to ten najhorší pocit, aký si kedy dokážem predstaviť. Rovnako ako opustenie tela a návrat do Svetla bol ten najúžasnejší zážitok, aký som si kedy dokázal predstaviť, ten najhorší, aký som zažil, bol návrat do môjho tela. Nechcel som tam byť.

Keď som sa ocitol v tele, ležal som na piesku, na bruchu, s otočenou hlavou. Tlačili mi na hrudník, aby dostali vodu von z mojich pľúc. Bolo to v 50. rokoch, pred KPR (kardiopulmonálna resuscitácia). Nakoniec som začal vodu vykašliavať.

Nikdy som nestratil vedomie. Bol to úplný, nepretržitý prúd vedomia od momentu, keď som opustil svoje telo na dne jazera, až do momentu, keď som sa vrátil do svojho tela na piesku. Neboli tam žiadne hluché miesta. Moje telo tam ležalo, bezvládne, chystalo sa stať potravou pre ryby, ale ja som tam nebol; bol som vo Svetle.

Odhalenie

Ľudia sa ma neskôr pýtali: „Andy, povedz nám, čo sa stalo! Aké to bolo topiť sa?“ Povedal som svoju prvú veľkú lož: „Nič si nepamätám. Je to všetko prázdne.“ To nebola pravda. Živé detaily, o ktorých hovorím práve teraz, sa stali pred takmer 70 rokmi a mám rovnaké pocity teraz ako v roku 1955. Prežil som to znova tisíce a tisícekrát a nikdy sa to nemení. Radosť a extáza bytia vo Svetle sú neopísateľné. Každý to bude vedieť, pretože každý ten zážitok zažije; všetci sem prichádzame, všetci sa vraciame a robíme to znova a znova.

Nemohol som sa nikomu zdôveriť. O tomto zážitku som s nikým nehovoril takmer 30 rokov. V roku 1955 neexistovalo ani slovo pre to, čo som zažil. „Zážitok blízky smrti“ (NDE) nebol pomenovaný až do konca 70. rokov Dr. Moodym.

Asi o 25 rokov neskôr som sa vracal z obchodnej cesty a uvidel som knihu Život po živote (Life After Life). Zdvihol som ju, kúpil bez toho, aby som ju otvoril, a vložil do vrecka kabáta. Tú noc som ju prečítal celú na jedno posedenie, až do tretej alebo štvrtej hodiny ráno. Z očí mi tiekli slzy, pretože som po celom tom čase vedel, že nie som blázon. 25 alebo 30 rokov kognitívnej disonancie, snahy zabudnúť na niečo, na čo som nemohol zabudnúť, a strachu to niekomu povedať, bolo hrozné. Nič, čo som zažil vo Svetle, nedávalo zmysel v kontexte s tým, čo som bol naučený alebo s čím som bol vychovaný. Nakoniec som uznal, že to bol zážitok blízky smrti, a akonáhle som to urobil, začal som si spomínať ešte viac.

V skutočnosti stále premýšľam a čakám, kedy sa vrátim zas domov; to je celý môj zmysel. Chcem sa vrátiť domov a očividne sa to stane čoskoro. Medzitým robím to najlepšie, čo môžem, aby som za prvé, kedykoľvek je to možné, cítil radosť. Dôležité je, že som tu, a to, čo sa rozhodujem robiť, je pomáhať ľuďom, aby sa cítili lepšie a pomáhať im vedieť, že domov existuje. Bol som tam a som pripravený ísť späť; spiatočný lístok nosím so sebou neustále.

Svetlo bolo šťastné miesto, plné radosti a humoru. Svetlo mi povedalo, že dôvod, prečo som tu, je zažívať radosť, a dôvod, prečo existencia vôbec existuje, je byť radosťou. Je to jednoduché, nie komplikované. Je to voľba milovať, nie nenávidieť; je to voľba. Kým som tu, snažím sa voliť lásku pred nenávisťou častejšie, než naopak. Sú to jednoduché prejavy radosti, ako napríklad rozhodnúť sa usmievať namiesto hnevu, urobiť radosť niekomu inému.

Keďže sme všetci jedno, keď urobím radosť niekomu inému, urobí to radosť aj mne. Ak nenávidím niekoho iného, nenávidím aj seba. Ak zraním niekoho iného, zraňujem seba. Neexistuje žiadne oddelenie, neexistuje žiadna hierarchia; všetci sme jedno a všetci sme jedno vo Svetle.

Page updated

Google Sites

Report abuse