Sme zložité bytosti - máme rozum, intelekt a kritické myslenie na jednej strane a srdce, emócie a intuíciu na strane druhej. Každý sme iný, niekto sa riadi viac rozumom a niekto viac srdcom. Kritické myslenie nemusí byť ale v rozpore s našou intuíciou a cítením - skôr je to naopak - súlad intelektu a srdca prináša rezonanciu - keď nám niečo dáva zmysel a v hĺbke svojho vnútra cítime, tušíme “niečo na tom je”.
V duchovných otázkach častokrát nemáme na všetko rukolapný dôkaz, preto je dôležité okrem kritického myslenia používať aj svoje srdce - čo nám hovorí naša intuícia.
Čo je však najdôležitejšie je vlastná skúsenosť. Aké praktické dôsledky dané poznanie prináša do každodenného života? Je to niečo, čo si viem vyskúšať sám na sebe? Je to niečo, čo mi pomáha žiť lepšie, radostnejšie, pokojnejšie? Je to niečo, čo mi pomáha lepšie rozumieť samému sebe a svetu okolo mňa?
Skúmanie zážitkov blízkej smrti neprináša len odpovede na otázky, čo sa s nami stane po smrti, ale rovnako ponúka aj jednoduché odporúčania ako žiť lepšie tu a teraz na tejto zemi. Na nasledujúcich riadkoch prinášame stručnú rekapituláciu poznatkov a zistení z jednotlivých svedectiev tých, ktorí na svojej vlastnej koži zažili aké to je na druhej strane.
Samozrejme asi najzásadnejší odkaz všetkých zážitkov blizkej smrti je pokračovanie vedomia vo svojej existencii aj keď je náš mozog neaktívny alebo ťažko poškodený, čo nám napovedá, že vedomie prežíva fyzickú smrť mozgu. Toto tvrdenie je podporené aj veridickým vnímaním, kedy ľudia vystúpia zo svojho fyzického tela a sú schopní detailne opísať vonkajšie dianie, ktoré je neskôr overené treťou stranou, a to v okamihu kedy ich mozog vykazuje nulovú elektrickú aktivitu EEG a teda nie je schopný sprostredkovať akýkoľvek spojitý vedomý zážitok. Ohromujúce množstvo týchto prípadov ako aj výsledky rôznych výskumov za posledných 50 rokov kumulatívne poskytujú obrovskú výzvu pre súčasný materialistický redukcionizmus.
Každopádne, nespočetné množstvo svedectiev z NDE jednotne odkazuje, že nič nie je stratené. Nikoho nestrácame navždy. Putá lásky pretrvajú. Nakoniec sa všetci stretneme so svojími milovanými a ešte mnoho iného:
Pri téme BOH je viac ako pri iných opisoch zážitkov z druhej strany zjavné, ako bolestivo sme obmedzení našim jazykom a našou predstavivosťou, pokiaľ ide o vyjadrenie niečoho čo sa ďaleko vymyká našej skúsenosti. Pod pojmom láska si každý môže predstaviť niečo iné. Niekedy sa zdá, že v našej západnej spoločnosti môže byť láska braná dokonca ako prejav určitej slabosti alebo zmäkčilosti. Každopádne bez výnimky, podľa všetkých svedectiev slovo láska najlepšie vystihuje ako ľudia vnímajú to čo nazývame slovom BOH, ZDROJ STVORENIA. BOHa opisujú ako nekonečne milujúcu silu, pokoj, blaženosť a múdrosť - zdroj všetkého života a všetkého čo bolo, je a bude. Cítia dokonalé prijatie aj napriek všetkým svojim slabostiam a chybám a vo svetle tohto zážitku ľudia často prežívajú veľkú ľútosť nad svojimi “prehreškami” - činmi motivovanými sebectvom. Láska, o ktorej hovoria je nielen bezpodmienečná, ale aj nekonečne mocná a múdra. Dokonale rozumie ľudskej nedokonalosti a nekonečne prekračuje obraz starého muža s bradou, ktorý súdi svet. Podľa niektorých svedectiev má BOH dokonca úžasný zmysel pre humor a vo svojej nepredstaviteľnej veľkoleposti vyžaruje nesmierny súcit a jemnosť. Všetky pokusy opísať BOHa zdôrazňujú neopísateľný úžas a dokonalý archetyp ľudských ideálov. BOH nie je pomstychtivý, nad nikým nevynáša súdy ani nepotrebuje uctievanie. BOH je chápavý a milosrdný, trpezlivý so svojim stvorením. Dokonalý tvorí dokonalosť, svety nekonečných možností kde vládne slobodná vôľa. Tam kde sú nekonečné možnosti je priestor aj pre nedokonalosť a nedokonalé rozhodnutia, ktoré plodia nedokonalé výsledky. V konečnom dôsledku, ale všetko zapadá do dokonalého plánu, ktorého dokonalosť nevidíme z obmedzenej ľudskej perspektívy. BOH je TEN ktorý JE, Alfou a Omegou, súhrnom všetkého čo existuje a všetkého neprejaveného…a tam končia naše snahy, dochádzajú slová.
Nič neexistuje nezávisle a oddelene od ničoho iného. Všetko je prepojené. Každá myšlienka, každé slovo, každý čin vyvoláva dominový efekt ako keď hodíme kameň do pokojnej hladiny rybníka, šíri sa jedna vlna za druhou. Nič neostáva bez odozvy, všetko je spolu previazané. Ako povedal Rumi: „Nie si len kvapkou v oceáne, ale celý oceán v kvapke”.
Najväčším prekvapením počas panoramatického prehľadu - revízie života, keď má človek možnosť zažiť svoj život aj z perspektívy ďaľších účastníkov rôznych udalostí jeho života je, že aj tie najmenšie skutky lásky a dobra môžu zarezonovať celým vesmírom. Sú to práve tie nezištné činy na ktoré hneď zabudneme a nepovažujeme ich za dôležité. Keď sa na niekoho usmejeme, pohladkáme vystrašené zviera, dáme pár drobných niekomu bez domova…to je to, čo má z duchovného hľadiska obrovskú hodnotu, nezištnosť a úprimnosť prejavu dobrej vôle. Aj ten najmenší čin láskavosti môže odštartovať sled udalostí s významným dopadom na kvalitu života niekoho iného.
Reinkarnácia je proces zušľachťovania vedomia. Existencia minulých životov nie je len východný ezoterický koncept ale aj skutočnosť podložená bohatým vedeckým výskumom a praxou mnohých psyhoterapeutov zaoberajúcich sa regresnou hypnózou. Jeden život nestačí. Na ceste vývoja, vedomie - duša prechádza z jedného tela do druhého akoby si prezliekala šaty, dychtivá po nových skúsenostiach a raste.
Každá akcia vyvolá reakciu. Karma je zákon kauzality. Tak ako ho vieme vypozorovať na materiálnej úrovni, platí aj na úrovni duchovnej. Neexistuje ultimátny sudca. Spravodlivosť je zakotvená v zákonitostiach vesmíru. Univerzálna spravodlivosť nie je však spravodlivosťou odplaty a hnevu, ale skôr zákon vyrovnania energií. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Negatívni ľudia priťahujú negatívne situácie. Nenávisť a ubližovanie plodí len ďaľšiu nenávisť a ubližovanie, nie je na tom nič nadprirodzené. Pôsobenie tejto zákonitosti vieme vysledovať v rôznych oblastiach ľudského života. Niekedy sa nemusí však prejaviť hneď a výsledky našich činov nás môžu čakať v našej ďaľšej inkarnácii. Nikdy to však nie je trest uložený nejakou pomstychtivou bytosťou, ale skôr zrkadlom našich činov, ktoré nám pomáha rozumieť dôsledkom nášho konania a motivácie.
Sloboda je najväčšie privilégium ľudských bytostí a zároveň fundamentálna podmienka evolúcie vedomia. Sloboda znamená možnosť voľby. Hovorí sa, že múdri sa učia na chybách iných, ale bez možnosti robiť chyby by sme nemali nikoho od koho by sme sa mohli učiť. Preto je rovnako dôležité mať možnosť robiť chyby ako je dôležité mať možnosť sa z nich aj poučiť.
Na druhej strane skutočná slobodná vôľa začína až tam kde končí hlboká nevedomosť a područie závislostí. Iba vtedy keď poznám dôsledky dvoch rôznych rozhodnutí a chápem čo robím, môžem naozaj uplatniť slobodnú vôľu (v zmysle informovaného rozhodnutia) inak je to len výber z dvoch neznámych, alebo výsledok podvedomého nutkania, pudov alebo strachu. A tak najprv si vyberáme nevedome - neslobodne, pretože potrebujeme porozumieť a zažiť čo tento výber znamená. Neskôr keď začneme rozumieť dôsledkom naších rozhodnutí začíname voliť vedome - slobodne. A tak sa vedomý úmysel - zámer stáva hnacím prvkom karmy.
Aj keď menšina zážitkov opisuje aj “pekelné” oblasti a “démonické” bytosti vždy bez výnimky uvádza aj záchranu od svetelných bytostí v okamihu úprimnej prosby o Božiu pomoc. Každý má slobodnú voľu a podľa svojej vôle može zotrvávať dokonca aj v najnižších ríšach nenávisti a utrpenia až kým sa nerozhodne pre niečo vyššie. Nekonečná láska stvoriteľa je vždy pripravená poskytnúť pomoc volajúcej duši. Avšak v súlade s rešpektovaním zákona slobodnej vôle je potrebné o pomoc úprimne požiadať. Veď koniec koncov, ktorý ľudský rodič so všetkou svojou nedokonalosťou by odsúdil svoje milované dieťa na večné muky. Ako by sa také konanie dalo prisúdiť bytosti nekonečnej lásky a múdrosti?
Naše vnútorné nastavenie sa odráža v našich myšlienkach a emóciách. Všetci prežívame širokú škálu emócií: strach, hnev, radosť, pokoj, lásku…na čo sa ale kladie obzvlášť dôraz je to čo je v nás dominantné a pretrvávajúce…akým myšlienkam dávame najväčší priestor v našej každodennosti? Aké emócie prežívame najčastejšie: je to pokoj, sú to obavy alebo dokonca hnev? Čím sa najviac zaoberáme v našich mysliach: je to politika, globálne problémy, konflikty? Vedomie je život sám a prostredníctvom našej pozornosti prepožičiavame životnú energiu rôznym myšlienkovým formám. Tieto myšlienkové formy majú svoj energetický potenciál, ktorý prežívame cez naše emócie. Kľúčom je teda samotná pozornosť. Mali by sme si viac všímať čomu prepožičiavame svoju životnú energiu a aký to má na nás vplyv. Znovu je to niečo, čo si vieme odpozorovať sami na sebe. Tým, že si nedávame pozor na to čo vpúšťame do svojho vedomia a čomu zámerne venujeme pozornosť, dávame naše blaho a náš vnútorný pokoj na milosť a nemilosť nášmu okoliu. Opakujúce sa myšlienkové vzorce so silným emocionálnym nábojom majú najväčší potenciál tvorenia. Tak ako pri každej činnosti opakovaním vzniká zvyk, ktorý nám skôr či neskôr prinesie svoje ovocie. Negatívne emócie a mýšlienky vytvárajú a priťahujú negatívne skúsenosti a naopak. Nie je dôležité len to čím kŕmime naše telo, ale aj to čím kŕmime našu myseľ - hudba, filmy, knihy, v akom prostredí sa zrdžiavame a s akými ľuďmi sa pravidelne stretávame, to všetko spoluvytvára kvalitu nášho života.
Vesmír, podľa výpovedí viacerých ľudí s NDE je plný života. Vedomie na seba preberá rôznorodé formy. Ľudia putovali čarovnými vodnými a vzdušnými svetmi, pričom sa každý svet od seba líši nie len krajinou ale aj bytosťami, ktoré ich obývaju. Okrem toho, že náš vesmír prekypuje životom je tu nespočetne veľa iných dimenzií a vesmírov, ktoré vedomie používa na získavanie skúseností, pričom náročnosť daného životného prostredia zodpovedá úrovni na pomyselnej stupnici evolúcie vedomia. Niektorí to opisujú podobne ako náš školský systém. Nikto nezačína doktorandským štúdiom na univerzite. Jedná sa o postupný proces založený na slobodnej vôli a poháňaný túžbou po vývoji a raste. Celý tento proces je umožnený ohromnou radosťou z procesu tvorenia nových svetov.
Život na zemi je plný utrpenia a bolesti. Nedáva to zmysel. Akoby si niekto mohol z vlastnej vôle zvoliť život v tak ťažkých podmienkach a čeliť toľkým útrapám? Všetko sa však javí inak z perspektívy duše, ktorá pozná svoju nezničiteľnú a neohroziteľnú podstatu. Z jej pohľadu je život na zemi len okamihom, vie že sa jej nič nemôže stať a potenciál pre rast je ohromný. Skúsenosť duality a kontrastu umocňuje intenzitu skúseností, ktorá zas urýchľuje vývoj. Najťažšie životné skúsenosti prinášajú najväčší potenciál rastu, a to je hlavná motivácia duše - prehlbovanie a rozširovanie vedomia.
Život na tejto zemi nie je trest. Práve naopak, je to výnimočná príležitosť na rast a expanziu vedomia. Nie každej duši je umožnená inkarnácia na tejto zemi. Je potrebná určitá vyzretosť. Samotný proces inkarnácie predstavuje ohromnú výzvu a niektorí opisujú už len narodenie ako obdivuhodný úspech sám o sebe. Vedomie počas inkarnácie podstupuje tak intenzívny pokles vibrácií, že duša sa zrazu môže rozhodnúť prerušiť tento proces a sama bojuje proti narodeniu, čo môže viesť až k potratu. Pre život na zemi je charakteristický závoj zabudnutia, ktorý umožnuje skúsenosť oddelenosti a nespočet možností uplatnenia vlastnej voľby.
Na druhej strane, vo svojom prirodzenom stave, duša prekypuje šťastím a láskou. Je v stave dokonalej jednoty, kde neexistujú také možnosti prežívania skúseností ako na zemi, v stave oddelenosti a zabudnutia. Skutočná slobodná vôla sa môže uplatniť a rozvíjať len vtedy, keď nie sme nikým a ničím ovplyvnení, keď máme možnosť širokého výberu a široký výber je možný len v podmienkach duality a kontrastu. Tam kde je všetko láska, šťastie a pokoj, neexistuje skutočná možnosť voľby a rovnako ak duša nepozná nič iné, nevie ani doceniť čo to vlastne znamená.
Pred každou inkarnáciu si duša spolu so svojími duchovnými radcami plánuje, čo sa chce na zemi naučiť, môže to byť prehĺbenie súcitu, rozvinúť schopnosti liečenia, posilniť svoju nezávislosť, naučiť sa odpusteniu…dôvodov je toľko a sú tak rozmanité ako mnoho je duší, ktorým je umožnený život na zemi. Na dosiahnutie svojich cieľov si duša plánuje dôležité podmienky života: vyberá si svojich rodičov, krajinu, osobnostné charakteristiky, svojich partnerov, hlavné životné miľníky… ako aj spôsob odchodu. Deje sa tak za pomoci múdrych duchovných radcov, ktorí sú na svojej ceste ďalej a vedia kvalifikovanie poradiť ako si zvoliť to, čo najlepšie bude vyhovovať účelu a intenzite danej skúsenosti.
Všetci hľadáme šťastie a väčšinou to šťastie vidíme vo vonkajšom svete. Šťastie hľadáme v ideálnom partnerovi, v ideálnej práci, v rodine, v ideálnych životných podmienkach. Všetko to má samozrejme svoju hodnotu. Väčšinou je to ale niečo čo nám stále uniká, čo existuje v naších predstavách a ideáloch. Ak sa nám náhodou aj podarí dosiahnúť svôj cieľ, nájsť si ideálneho partnera, kúpiť si drahé auto alebo krásny dom, nakoniec ten pocit šťastia aj tak vyprchá…to čo sa nám zdalo také vzácne sa postupom času premení na samozrejmosť. Keď sa nad tým zamyslíme celý život sa ženieme za niečím o čom si myslíme, že nás spraví štastnými, ale keď to aj dosiahneme zpravidla to šťastie netrvá dlho. A potom si nájdeme zas niečo…a keď to raz dosiahneme potom budeme znova šťastní. Otázkou je či existuje niečo ako nepretržité šťastie a naplnený život?
Niektoré svedectvá ponúkajú zaujímavú výzvu a to skúsiť porozumieť kým v skutočnosti sme. Pre väčšinu ľudí bolo vidieť vlastné telo z perspektívy vznášajúcej sa duše nad operačným stolom veľkým prekvapením. Hľadíte na telo bez života, ktoré ste považovali celý ten čas za svoje ja a predsa cítite že ste úplný a nič vám nechýba. Mnoho z nich opisuje pocit totálnej nezainteresovanosti, akoby to telo nemalo s nimi nič viac spoločné. Akoby to bol len cudzí predmet ku ktorému nemajú žiadny vzťah. A predsa tak dlho ho považovali za svoju podstatnú súčasť. Neskôr postupne ako prechádzali hlbšie do duchovných oblastí svojho putovania opisujú ako od nich opadávalo všetko zo života na zemi. V jednom okamihu si už na svoj predchádzajúci život ani nespomenuli, akoby všetky tie dlhé roky boli len prchavým snom. A predsa cítili dokonalú celistvosť, blaženosť a pokoj, ktorý sa vymyká ľudskému chápaniu.
Keď sa nad tým tak zamyslíme, celý život sa stotožňujeme s neustále sa meniacimi javmi ako je naše zamestnanie, výzor, spomienky, myšlienky, predstavy, vzťahy, minulosť…všetko je z dlhodobejšej perspektívy také nestále. A predsa niečo tu je celý čas, ako filmové plátno na ktorom sa premieta toľko príbehov, drám a komédií. Čo to je, čo sa nemení a stále pretrváva?
Nielen podľa mnohých svedectiev zážitkov blízkej smrti, ale aj podľa mnohých východných spirituálnych tradícií ako je budhizmus alebo advaita védanta je len jeden zdroj neobmedzeného a pravého šťastia a to je naša pravá podstata, čiré koncentrované vedomie bez myšlienok a predstáv, oslobodné od žiadostí, hlboko zakorenené vo svojom vlastnom bytí, presahujúce osobnosť a oddelenosť. Všetko šťastie vesmíru je ukryté v nás samých.
Podľa viacerých výpovedí cesta každej jednotlivej duše prináša nielen rast a vývoj vedomia na individuálnej úrovni ale, kedže z absolútneho hladiska je všetko súčasťou nekonečnej jednoty, svojími skúsenosťami a rastom prispieva k expanzii vedomia veškerenstva.
Žiadna bolesť ani utrpenie nie sú zbytočné. Každá skúsenosť nás účí - niečo pridáva. Každá duša so sebou domov prináša svoje bohatstvo, o niečo rozširuje a zušľachťuje celok, ktorého je súčasťou.
Je ťažké predstaviť si radosť z tvorenia a blaženosť bytia, keď je človek zavalený každodennými starosťami alebo práve prežíva traumatickú skúsenosť. Je ťažké predstaviť si našu identitu ako dokonalú jednotu všetkého čo je, bolo a bude. Je ťažké predstaviť si aké to je vidieť svet očami nášho vyššieho JA, ktoré nie je limitované časom a priestorom a už vôbec nie pozemskými záležitosťami. Veď z pohľadu duše je tento život na zemi nech je akokoľvek dlhý a ťažký len okamihom - dokonca z druhej strany pripomína skôr sen. Ako by sme teda mohli rozumieť motivácii duše? Museli by sme sa na chvílu odpútať od naších obmedzení a dostatočne stíšiť na to, aby sme cítili čo sa spočiatku objaví ako príjemné uvoľnenie a po nejakej dobe prehĺbi do zvláštneho pokoja - bytia - číreho JA. Postupným zušľachťovaním tohto stavu sa človeku začnú otvárať brány poznania nad rámec bežného intelektu kedy začíname tušiť, cítiť… Tu sa môžme dostať len tak ďaleko kam nás pustia slová.
Akoby nás všetko to ťažké v živote nejakým spôsobom pretváralo, prehlbovalo…akoby sme nevedeli dostatočne doceniť všetkú tu radosť a blaženosť bez utrpenia. A tak každá odvážna duša na svojej ceste poznania obohacuje svojími skúsenosťami celé stvorenie. A stvorenie vzniká tvorením a z toho má radosť.
Existuje len jedno jediné pravé náboženstvo a to je náboženstvo lásky, múdrosti, tolerancie, slobody a pokoja - náboženstvo poznania a porozumenia. Mali by sme klásť menší dôraz na ideológiu a dogmy, ktoré si nevieme sami overiť vlastnou skúsenosťou a viac sa zamýšľať nad praktickými radami daného náboženského prúdu. Pretože to čo si nevieme sami overiť vlastnou skúsenosťou nám len ťažko môže pomôcť v hlbšom porozumení.
Všetci niečomu veríme, či je to samotná náboženská ideológia, filozofia, agnosticizmus alebo ateizmus. Otázka je akým spôsobom nám naša viera pomáha v našom živote? Je to niečo, čo nás vedie k rozporu a konfliktu s inými alebo nás to inšpiruje k väčšej tolerancii? Pomáha nám to cítiť sa nadradení - lepší, že len to naše je to práve? Dokonca aj u zástancov toho istého náboženstva sa viera môže prejaviť diametrálne odlišne. Viera je osobná a niekedy viac ako samotné náboženstvo odráža pravdu o nás samých.
Ak by sme chceli zredukovať všetky odporúčania ľudí po zážitku blízkej smrti na jedno jediné najdôležitejšie, tak by to bolo zlaté biblické pravidlo:
„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Matúš 7:12). Niekedy sa uvádza aj jeho negatívna forma: „Čo nechceš, aby ti iní činili, nečiň ani ty im“ (Tob 4,15). Vo svetle predchádzajúcich odkazov na jednotu a vzájomné karmické pôsobenie zlaté pravidlo predstavuje logické a veľmi praktické usmernenie. Je potrebné snažiť sa o uvedomelosť a pestovať schopnosť pozrieť sa na danú situáciu aj očami druhého, snažiť sa vcítiť do pôsobenia našich činov na našich blížnych. Zlaté pravidlo nás účí dôležitosti byť empatický a nikoho nesúdiť. Ak vieme pomôcť pomôžme, ak nie aspoň nikomu neubližujme.