Pri téme BOH je viac ako pri iných opisoch zážitkov z druhej strany zjavné, ako bolestivo sme obmedzení našim jazykom a našou predstavivosťou, pokiaľ ide o vyjadrenie niečoho čo sa ďaleko vymyká našej skúsenosti. Pod pojmom láska si každý môže predstaviť niečo iné. Niekedy sa zdá, že v našej západnej spoločnosti môže byť láska braná dokonca ako prejav určitej slabosti alebo zmäkčilosti.  Každopádne bez výnimky, podľa všetkých svedectiev slovo láska najlepšie vystihuje ako ľudia vnímajú to čo nazývame slovom BOH, ZDROJ STVORENIA. BOHa opisujú ako nekonečne milujúcu silu, pokoj, blaženosť a múdrosť - zdroj všetkého života a všetkého čo bolo, je a bude. Cítia dokonalé prijatie aj napriek všetkým svojim slabostiam a chybám a vo svetle tohto zážitku ľudia často prežívajú veľkú ľútosť nad svojimi “prehreškami” - činmi motivovanými sebectvom. Láska, o ktorej hovoria je nielen bezpodmienečná, ale aj nekonečne mocná a múdra. Dokonale rozumie ľudskej nedokonalosti a nekonečne prekračuje obraz starého muža s bradou, ktorý súdi svet. Podľa niektorých svedectiev má BOH dokonca úžasný zmysel pre humor a vo svojej nepredstaviteľnej veľkoleposti vyžaruje nesmierny súcit a jemnosť. Všetky pokusy opísať BOHa zdôrazňujú neopísateľný úžas a dokonalý archetyp ľudských ideálov. BOH nie je pomstychtivý, nad nikým nevynáša súdy ani nepotrebuje uctievanie. BOH je chápavý a milosrdný, trpezlivý so svojim stvorením. Dokonalý tvorí dokonalosť, svety nekonečných možností kde vládne slobodná vôľa. Tam kde sú nekonečné možnosti je priestor aj pre nedokonalosť a nedokonalé rozhodnutia, ktoré plodia nedokonalé výsledky. V konečnom dôsledku, ale všetko zapadá do dokonalého plánu, ktorého dokonalosť nevidíme z obmedzenej ľudskej perspektívy. BOH je TEN ktorý JE, Alfou a Omegou, súhrnom všetkého čo existuje a všetkého neprejaveného…a tam končia naše snahy, dochádzajú slová.

Najväčším prekvapením počas panoramatického prehľadu - revízie života, keď má človek možnosť zažiť svoj život aj z perspektívy ďaľších účastníkov rôznych udalostí jeho života je, že aj tie najmenšie skutky lásky a dobra môžu zarezonovať celým vesmírom. Sú to práve tie nezištné činy na ktoré hneď zabudneme a nepovažujeme ich za dôležité. Keď sa na niekoho usmejeme, pohladkáme vystrašené zviera, dáme pár drobných niekomu bez domova…to je to, čo má z duchovného hľadiska obrovskú hodnotu, nezištnosť a úprimnosť prejavu dobrej vôle. Aj ten najmenší čin láskavosti môže odštartovať sled udalostí s významným dopadom na kvalitu života niekoho iného.

Každá akcia vyvolá reakciu. Karma je zákon kauzality. Tak ako ho vieme vypozorovať na materiálnej úrovni, platí aj na úrovni duchovnej. Neexistuje ultimátny sudca. Spravodlivosť je zakotvená v zákonitostiach vesmíru. Univerzálna spravodlivosť nie je však spravodlivosťou odplaty a hnevu, ale skôr zákon vyrovnania energií. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá. Negatívni ľudia priťahujú negatívne situácie. Nenávisť a ubližovanie plodí len ďaľšiu nenávisť a ubližovanie, nie je na tom nič nadprirodzené. Pôsobenie tejto zákonitosti vieme vysledovať v rôznych oblastiach ľudského života. Niekedy sa nemusí však prejaviť hneď a výsledky našich činov nás môžu čakať v našej ďaľšej inkarnácii. Nikdy to však nie je trest uložený nejakou pomstychtivou bytosťou, ale skôr zrkadlom našich činov, ktoré nám pomáha rozumieť dôsledkom nášho konania a motivácie.

Sloboda je najväčšie privilégium ľudských bytostí a zároveň fundamentálna podmienka evolúcie vedomia. Sloboda znamená možnosť voľby. Hovorí sa, že múdri sa učia na chybách iných, ale bez možnosti robiť chyby by sme nemali nikoho od koho by sme sa mohli učiť. Preto je rovnako dôležité mať možnosť robiť chyby ako je dôležité mať možnosť sa z nich aj poučiť.

Na druhej strane skutočná slobodná vôľa začína až tam kde končí hlboká nevedomosť a područie závislostí. Iba vtedy keď poznám dôsledky dvoch rôznych rozhodnutí a chápem čo robím, môžem naozaj uplatniť slobodnú vôľu (v zmysle informovaného rozhodnutia) inak je to len výber z dvoch neznámych, alebo výsledok podvedomého nutkania, pudov alebo strachu. A tak najprv si vyberáme nevedome - neslobodne, pretože potrebujeme porozumieť a zažiť čo tento výber znamená. Neskôr keď začneme rozumieť dôsledkom naších rozhodnutí začíname voliť vedome - slobodne. A tak sa vedomý úmysel - zámer stáva hnacím prvkom karmy.

Naše vnútorné nastavenie sa odráža v našich myšlienkach a emóciách. Všetci prežívame širokú škálu emócií: strach, hnev, radosť, pokoj, lásku…na čo sa ale kladie obzvlášť dôraz je to čo je v nás dominantné a pretrvávajúce…akým myšlienkam dávame najväčší priestor v našej každodennosti? Aké emócie prežívame najčastejšie: je to pokoj, sú to obavy alebo dokonca hnev? Čím sa najviac zaoberáme v našich mysliach: je to politika, globálne problémy, konflikty? Vedomie je život sám a prostredníctvom našej pozornosti prepožičiavame životnú energiu rôznym myšlienkovým formám. Tieto myšlienkové formy majú svoj energetický potenciál, ktorý prežívame cez naše emócie. Kľúčom je teda samotná pozornosť. Mali by sme si viac všímať čomu prepožičiavame svoju životnú energiu a aký to má na nás vplyv. Znovu je to niečo, čo si vieme odpozorovať sami na sebe. Tým, že si nedávame pozor na to čo vpúšťame do svojho vedomia a čomu zámerne venujeme pozornosť, dávame naše blaho a náš vnútorný pokoj na milosť a nemilosť nášmu okoliu. Opakujúce sa myšlienkové vzorce so silným emocionálnym nábojom majú najväčší potenciál tvorenia. Tak ako pri každej činnosti opakovaním vzniká zvyk, ktorý nám skôr či neskôr prinesie svoje ovocie. Negatívne emócie a mýšlienky vytvárajú a priťahujú negatívne skúsenosti a naopak. Nie je dôležité len to čím kŕmime naše telo, ale aj to čím kŕmime našu myseľ - hudba, filmy, knihy, v akom prostredí sa zrdžiavame a s akými ľuďmi sa pravidelne stretávame, to všetko spoluvytvára kvalitu nášho života.

Život na zemi je plný utrpenia a bolesti. Nedáva to zmysel. Akoby si niekto mohol z vlastnej vôle zvoliť život v tak ťažkých podmienkach a čeliť toľkým útrapám? Všetko sa však javí inak z perspektívy duše, ktorá pozná svoju nezničiteľnú a neohroziteľnú podstatu. Z jej pohľadu je život na zemi len okamihom, vie že sa jej nič nemôže stať a potenciál pre rast je ohromný. Skúsenosť duality a kontrastu umocňuje intenzitu skúseností, ktorá zas urýchľuje vývoj. Najťažšie životné skúsenosti prinášajú najväčší potenciál rastu, a to je hlavná motivácia duše - prehlbovanie a rozširovanie vedomia.

Všetci hľadáme šťastie a väčšinou to šťastie vidíme vo vonkajšom svete. Šťastie hľadáme v ideálnom partnerovi, v ideálnej práci, v rodine, v ideálnych životných podmienkach. Všetko to má samozrejme svoju hodnotu. Väčšinou je to ale niečo čo nám stále uniká, čo existuje v naších predstavách a ideáloch. Ak sa nám náhodou aj podarí dosiahnúť svôj cieľ, nájsť si ideálneho partnera, kúpiť si drahé auto alebo krásny dom, nakoniec ten pocit šťastia aj tak vyprchá…to čo sa nám zdalo také vzácne sa postupom času premení na samozrejmosť. Keď sa nad tým zamyslíme celý život sa ženieme za niečím o čom si myslíme, že nás spraví štastnými, ale keď to aj dosiahneme zpravidla to šťastie netrvá dlho. A potom si nájdeme zas niečo…a keď to raz dosiahneme potom budeme znova šťastní. Otázkou je či existuje niečo ako nepretržité šťastie a naplnený život?

Niektoré svedectvá ponúkajú zaujímavú výzvu a to skúsiť porozumieť kým v skutočnosti sme. Pre väčšinu ľudí bolo vidieť vlastné telo z perspektívy vznášajúcej sa duše nad operačným stolom veľkým prekvapením. Hľadíte na telo bez života, ktoré ste považovali celý ten čas za svoje ja a predsa cítite že ste úplný a nič vám nechýba. Mnoho z nich opisuje pocit totálnej nezainteresovanosti, akoby to telo nemalo s nimi nič viac spoločné. Akoby to bol len cudzí predmet ku ktorému nemajú žiadny vzťah. A predsa tak dlho ho považovali za svoju podstatnú súčasť. Neskôr postupne ako prechádzali hlbšie do duchovných oblastí svojho putovania opisujú ako od nich opadávalo všetko zo života na zemi. V jednom okamihu si už na svoj predchádzajúci život ani nespomenuli, akoby  všetky tie dlhé roky boli len prchavým snom. A predsa cítili dokonalú celistvosť, blaženosť a pokoj, ktorý sa vymyká ľudskému chápaniu. 

Keď sa nad tým tak zamyslíme, celý život sa stotožňujeme s neustále sa meniacimi javmi ako je naše zamestnanie, výzor, spomienky, myšlienky, predstavy, vzťahy, minulosť…všetko je z dlhodobejšej perspektívy také nestále. A predsa niečo tu je celý čas, ako filmové plátno na ktorom sa premieta toľko príbehov, drám a komédií. Čo to je, čo sa nemení a stále pretrváva?

Nielen podľa mnohých svedectiev zážitkov blízkej smrti, ale aj podľa mnohých východných spirituálnych tradícií ako je budhizmus alebo advaita védanta je len jeden zdroj neobmedzeného a pravého šťastia a to je naša pravá podstata, čiré koncentrované vedomie  bez myšlienok a predstáv, oslobodné od žiadostí, hlboko zakorenené vo svojom vlastnom bytí, presahujúce osobnosť a oddelenosť. Všetko šťastie vesmíru je ukryté v nás samých.

Podľa viacerých výpovedí cesta každej jednotlivej duše prináša nielen rast a vývoj vedomia na individuálnej úrovni ale, kedže z absolútneho hladiska je všetko súčasťou nekonečnej jednoty, svojími skúsenosťami a rastom prispieva k expanzii vedomia veškerenstva.

Žiadna bolesť ani utrpenie nie sú zbytočné. Každá skúsenosť nás účí - niečo pridáva. Každá duša so sebou domov prináša svoje bohatstvo, o niečo rozširuje a zušľachťuje celok, ktorého je súčasťou. 

Je ťažké predstaviť si radosť z tvorenia a blaženosť bytia, keď je človek zavalený každodennými starosťami alebo práve prežíva traumatickú skúsenosť. Je ťažké predstaviť si našu identitu ako dokonalú jednotu všetkého čo je, bolo a bude. Je ťažké predstaviť si aké to je vidieť svet očami nášho vyššieho JA, ktoré nie je limitované časom a priestorom a už vôbec nie pozemskými záležitosťami. Veď z pohľadu duše je tento život na zemi nech je akokoľvek dlhý a ťažký len okamihom - dokonca z druhej strany pripomína skôr sen. Ako by sme teda mohli rozumieť motivácii duše? Museli by sme sa na chvílu odpútať od naších obmedzení a dostatočne stíšiť na to, aby sme cítili čo sa spočiatku objaví ako príjemné uvoľnenie a po nejakej dobe prehĺbi do zvláštneho pokoja - bytia - číreho JA. Postupným zušľachťovaním tohto stavu sa človeku začnú otvárať brány poznania nad rámec bežného intelektu kedy začíname tušiť, cítiť… Tu sa môžme dostať len tak ďaleko kam nás pustia slová. 

Akoby nás všetko to ťažké v živote nejakým spôsobom pretváralo, prehlbovalo…akoby sme nevedeli dostatočne doceniť všetkú tu radosť a blaženosť bez utrpenia. A tak každá odvážna duša na svojej ceste poznania obohacuje svojími skúsenosťami celé stvorenie. A stvorenie vzniká tvorením a z toho má radosť.