10 pricípov porozumenia
Zážitok Vincenta Tolmana blízko smrti (NDE) je skutočne mimoriadny príbeh o živote za hranicou fyzického sveta, ktorý ponúka hlboké poznatky o povahe existencie, zmysle života a bezhraničnej láske Stvoriteľa. Jeho cesta, poznačená tým, že bol klinicky mŕtvy 45 minút a neskôr sa prebudil vo vreci na mŕtvoly, poskytuje overiteľný a hlboko dojímavý príbeh, ktorý spochybňuje konvenčné chápanie smrti a vedomia.
Pred svojim NDE Tolman opisuje svoj život ako úspešný podľa svetských štandardov, pričom veľa cestoval, z počiatku pracoval v stavebnej oblasti a tiež pôsobil v televíznom a filmovom priemysle. Dokonca sa prepracoval z úlohy pomocníka na druhého asistenta režiséra. Vo svojom voľnom čase sa venoval kulturistike. Avšak aj napriek svojim úspechom sa necítil šťastný. Šťastie bolo niečo za horizontom čo je potreba ešte len dosiahnuť, bol to pocit ktorý neustále naháňal.
Katalyzátorom jeho NDE bolo požitie kulturistického doplnku stravy. Vzhľadom na jeho popularitu bol v Spojených štátoch vypredaný, čo podnietilo Vincenta a jeho známeho s ktorým cvičil, aby si ho objednali z Thajska. Avšak bez toho aby o tom vedeli (inštrukcie boli len po thajsky), zámorská verzia bola 100% koncentrát, na rozdiel od 5% roztoku bežne predávaného v USA. Jeden vrchnák (maximálna denná dávka) thajského doplnku bol teda ekvivalent asi 20tich bežných dávok americkej verzie preparátu, čo pochopiteľne ďaleko prekračovalo zdravú odporúčanú dávku.
Po požití prípravku začali obaja pociťovať silnú nevoľnosť, pričom si pomysleli že by im pomohlo to niečim zajesť a tak sa rozhodli ísť do neďalekej reštaurácie. Nevoľnosť sa náhle zhoršila a jeho známy skolaboval rovno na podlahe reštaurácie. Vincentovi sa podarilo dosať až na toaletu kde tiež skolaboval ale v jeho prípade už za zamknutými dverami. Zamestananci reštaurácie okamžite zalarmovali záchranku ktorá odviezla jeho známeho do nemocnice kde sa po výplachu žalúdka rýchlo zotavil. Vincent však ostal na zemi toalety v bezvedomi, pričom sa dusil vlastnými zvratkami a nikto o tom nevedel.
Po nejakom čase si personál na základe naliehania hostí všimol neobvykle dlho zamknutú toaletu, ktorú sa im napokon podarilo otvoriť použitím náhradného kľúča. Celé to trvalo niečo medzi 45 minútami až jednou hodinou od chvíle kedy záchranka odniesla Vincentovho známeho do okamihu objavenia bezvládneho tela samotného Vincenta.
Z Vincentovej perspektívy sa miestnosť začala točiť, akoby celá scéna padala dozadu a on sa cítil ponorený do chladnej, elektrizujúcej tekutiny. Okamžite zmizla všetka bolesť. Ocitol sa obklopený ničotou, predtým ako sa začala vyjasňovať hmlistá scéna: pozeral sa na reštauráciu zhora, akoby tam nebola strecha.
Rozhodujúce je, že dokázal vidieť, počuť a vnímať myšlienky a pocity každého v budove, vrátane kuchára, manažéra reštaurácie a dokonca aj zákazníkov. So svojou filmovou skúsenosťou si spočiatku myslel, že sleduje nejaký film, uvažujúc nad zvláštnymi režisérskymi voľbami snímania scény zhora. Nemal tušenia, že mŕtve telo na podlahe bolo jeho vlastné - vnímajúc ho ako samostatnú osobu, ako keď vidí niekoho vo svojom aute v podobnom oblečení, zatiaľ čo on sedel v inom. Nebolo to jednoducho možné, ved on sám je predsa tu-hore z kadiaľ všetko pozoruje. Pozoroval aj to, ako záchranári odvážajú jeho priateľa a intuitívne cítil že bude vporiadku. Inak to však cítil vo vzťahu k bezvládnemu telu na toalete, zdalo sa že je úplne bez života.
Záchranná zdravotnícka služba Vincenta obhliadla a po krátkom pokuse o resucitáciu vyhlásila za tzv. mŕtveho pri príchode. Už sa nikto neponáhľal, polícia zbierala výpovede svedkov a záchranári pomaly vkladali telo do vreca na mŕtvoly.
Keď sanitka odchádzala, Vincent pozoroval jedného zo záchranárov, ktorý sedel vzadu s jeho telom. V tom čase bol len nováčik, bol to jeho prvý týžden v práci, teraz pohltený sebaobviňovaním, že sa nesnažil viac. Zrazu začalo z oblasti srdca mladého záchranára vyžarovať svetlo, ktoré sa stalo jasnejším a obklopilo celú jeho hornú časť tela.
Potom zaznel hlasný, zreteľný mužský hlas: "Tento ešte nie je mŕtvy". Vincent cítil, ako cez neho prešla vlna energie a zasiahla záchranára. Nováčik to spočiatku odignoroval ako predstavivosť. Svetlo sa však zintenzívnilo a hlas zopakoval, ešte hlasnejšie: "Tento ešte nie je mŕtvy". Toto druhé podnetenie stačilo. Nováčik, vedomý si toho že porušuje protokol, rozopol vak na mŕtvoly a začal hľadať pulz. Nahmatal krk - žiadny pulz, snažil sa ho násť na ruke - nič, nakoniec prehmatával oblasť stehennej kosti v snahe nájsť stehennú tepnu. Akonáhle sa záchranárovi podarilo nahmatať stehennú tepnu, hned po kontakte - Vincent zažil šok, akoby iskru, ktorú pocítili obaja. Presvedčený, že tam "niečo je", záchranár začal vtláčať kyslík do Vincentových pľúc a pripojil defibrilátor.
Ďalší dvaja záchranári čo sedeli vpredu, pohltení rozhovorom o športe, boli zaskočení alarmom defibrilátora. Hneď začali kričať na nováčika, vyhrážali sa mu vyhodením za porušenie protokolu. Napriek tomu ich ignoroval a prokračoval v záchrane. Prvý šok nepriniesol žiadny výsledok. Druhý priniesol jediný úder srdca, ktorý na chvíľu umlčal nahnevaných kolegov. Tretie kolo šokov viedlo k slabému ale stabilnému tepu. Po viac ako hodine chladu a stuhnutosti a bez bijúceho srdca, sa Vincentovo telo vrátilo k životu. Počas celého zážitku mimo svojho tela bol jeho mozog neaktívny, bez životodárneho kyslíku.
Uvedomenie si, že "film", ktorý sledoval, bola jeho vlastná smrť, Vincenta zasiahlo. Keď záchranári prenášali jeho kŕčiace sa, záchvatom stiahnuté telo z nosidiel sanitky na nemocničné lôžko pripútali mu ľavú ruku – jeho dominantnú silnú ruku kulturistu – cítil, ako sa bráni a bol svedkom ako jeho ruka pretrhla popruh. Tento pocit bol jeho prvým "tušením", že sa ho to nejak týka, čo viedlo k desivému uvedomeniu.
Toto uvedomenie ho uvrhlo do "negatívnej špirály" strachu a pochybností o sebe. Videl každý negatívny čin, ktorý kedy urobil, od detstva až po jeho koniec ako sa premieta pred ním. Tieto záblesky zažil nielen zo svojej vlastnej perspektívy, ale aj očami tých, ktorým ublížil. Premožený vinou sa cítil nehodný záchrany alebo existencie.
Avšak zrazu sa ho zmocnila "hrejivá prítomnosť", prenášajúc posolstvo: "Nie, ty si hodný existencie. Ty si hodný existencie". Okamžite začal vidieť záblesky všetkého dobrého, čo urobil, ako pozitívne ovplyvnil množstvo ľudí bez toho, aby o tom vôbec vedel. Uvedomil si, že urobil "oveľa viac dobra, ako zla".
Keď sa Vincent otočil uvidel muža vyžarujúceho ohromnú, čistú lásku a svetlo. Táto láska bola nepodobná ničomu na Zemi; uzdravila všetky jeho traumy a zranenia a zrazu sa cítil znovu celistvý. Spočiatku si myslel, že je to samotný Boh alebo Ježiš, ale svetelná postava ho opravila, že sa volá Drake a že je Vincentov sprievodca, ktorý mu pomôže ísť kam si zaželá – späť do jeho tela alebo kamkoľvek vo vesmíre.
Vincent okamžite vedel, že sa nechce vrátiť do svojho pozemského tela, do sveta bolesti a ťažkostí. Cítil hlbokú lásku vychádzajúcu z Drakeovho "domova" a požiadal, aby ho tam previedol. Drake vysvetlil, že miesto kde sa nachádzajú, je aj jeho domovom z kadiaľ pôvodne prišiel a že návrat zo života na zemi si vyžadoval "očistu" na zvýšenie jeho energie, aby sa zhodovala s vysokými vibráciami domova.
Vincent veril, že jeho kresťanská výchova a jeho viera mu zaručí automatický vstup do "neba". Drake ho s láskou opravil, vysvetľujúc potrebu "vyššieho pochopenia", ktoré mu priblížil cez desať kľúčových princípov:
Najdôležitejší a základný princíp bolo odhodiť všetky "masky", aby objavil a stelesnil svoje autentické ja. Drake zdôraznil, že rast si vyžaduje zraniteľnosť, ktorá sa dosahuje prostredníctvom autenticity.
Život na Zemi je "učebňa", nie "súdna sieň". Pozemská škola je jednou z "najťažších škôl" vo vesmíre, na druhej strane však ponúka potenciál pre najväčší duchovný rast. Náš pozemský život je len "jedno zrnko piesku" na stuhe tiahnucej sa do večnosti.
Hoci Vincent cítil, že miluje ľudí, Drake ho učil, aby túto lásku rozšíril na "celé stvorenie", vrátane "dobrého, zlého, škaredého a pekného". Autentické sebapochopenie je predpokladom pre skutočnú lásku k druhým a k sebe samému.
Všetci máme intuíciu, ale mnohí jej nedokážu "dať priestor" a "Bohu čas, aby odpovedal". Naučiť sa počúvať tento vnútorný hlas je kľúčové, pretože "Boh k nám neustále hovorí".
Technológia je mocný nástroj pre veľké dobro aj veľké zlo. Je nevyhnutné udržiavať "zdravý, striedmy vzťah s technológiou" a zabezpečiť, aby povznášala a nie ničila.
Vincent veril, že je bez predsudkov, odsudzoval luďí s predsudkami. Nakoniec sa staral a ochraňoval svoje adoptované kórejské sestry. Drake mu však ukázal, že samotná nenávisť k predsudkom ho pridala do "tímu ľudí s predsudkami". Skutočná láska k Bohu a celému stvoreniu znamená milovať aj tých, ktorí sú životom zlomení a snažiť sa im porozumieť.
"Každý deň vytvárame svoj vlastný vesmír" prostredníctvom našich myšlienok a emócií. Ovládanie myšlienok vedie k ovládaniu návykov, ktoré formujú charakter a nakoniec riadia osud.
Je životne dôležité vyhýbať sa negatívnym vplyvom všade kde je to možné, vrátane určitej zábavy, správ a dokonca aj niektorých "priateľov". Drake zdôraznil "špeciálne okno" nazývané "Hodina sily": 30 minút hneď po prebudení a 30 minút hneď pred spaním. Naplnenie tochto posvätného času pozitívnou energiou je kľúčové pre správne smerovanie života.
Zlo je možnosť, rovnako ako dobro. Bez možnosti voľby zla by neexistovala ani možnosť voľby dobra a teda žiadna možnosť rastu. V Nebi, kde bezpodmienečná láska vedie k automatickému zosúladeniu s vôľou Stvoriteľa, voľba neexistuje. Preto duše prichádzajú do pozemskej školy, berúc na seba "závoj zabudnutia", aby uplatňovali svoju slobodnú vôľu a učili sa zo svojich rozhodnutí. Dokonca aj tie "najhoršie rozhodnutia", sa nakoniec môžu ukázať ako dobré pre rast.
Nenávidieť, ubližovať alebo poškodiť kohokoľvek znamená nenávidieť alebo poškodiť seba, pretože všetci sme jedno v jednote, svetle a láske. Toto je ilustrované "princípom ukazováka": poukázovať na slabosti druhého znamená ukazovať trikrát toľko späť na seba. Naopak, milovať druhých, znášanlivosť a snaha o porozumenie prináša trikrát toľko pozitívnej energie späť. Tento hlboký princíp naznačuje, že "ak vám niečo v živote chýba, nesnažte sa to hľadať vonku u niekoho iného... choďte a dajte to druhým", aby ste to dostali trojnásobne.
Po prijatí princípov na ceste porozumenia sa Vincent "dotkol" neba, ktoré opisuje ako "skutočnú planétu" alebo "ríšu". Na rozdiel od Zeme, Nebo nemá žiadne vonkajšie slnko; svetlo vyžaruje z vnútra samotnej planéty, čo spôsobuje, že všetko na nej žiari farbami na zemi nepoznanými.
V Nebi dokázal vnímať a spájať sa so Stvoriteľom, Bohom, prostredníctvom každého prvku prírody – stebiel trávy, kvetov, vody, stromov a dokonca aj vzduchu, ktoré všetky vyžarovali "ohromnú lásku". Videl bytosti z minulosti, prítomnosti a budúcnosti, uvedomujúc si, že čas je "pravidlo pre spoločenskú hru života", ktoré prestáva existovať mimo pozemskej ríše. Nebo má aj "univerzitu", kde sa musí zhodovať energia miestnosti s každým kto chce vstúpiť a učiť sa. Klamanie je tam nemožné.
Keď žiaril novonadobudnutou celistvosťou, Drake sa k nemu priblížil, podal mu ruku a vyslovil hlboké vyhlásenie: "Vinnie, toto bude ťažké, ale bude to stáť za to". Ich objatie bolo, ďaleko presahujúce pozemské spojenie, spájajúc ich svetlo a znásobujúc jeho silu. Drakeovo objatie nalialo bezpodmienečnú lásku do Vincentových rán z minulosti, potvrdzujúc, že aj jeho najhoršie skúsenosti ho priviedli na toto krásne miesto.
V tom istom okamihu Vincent počul svojho brata na Zemi, ako sa modlí špeciálnu modlitbu nad jeho telom v nemocnici, prosí, aby bol uzdravený a vrátil sa. Cítil "silu lásky", ktorú k nemu mal jeho brat, lásku, ktorú predtým plne nerozpoznal. Táto silná láska v kombinácii s Drakeovým ohromným súcitom ho poslala späť.
Prebudil sa o 1:11 ráno v nemocnici, zažívajúc extrémnu klaustrofóbiu, cítil sa ako kosatka natlačená do sardinkovej konzervy. Z duchovného hľadiska sa zdá naša duša neporovnateľne väčšia ako naše telo. Okamžite si vytrhol všetky hadičky, infúzie z tela a pokúsil sa odísť. Sestry pri pohľade na neho kričali a on im napokon dovolil odprevadiť ho do izby. Odmietol akékoľvek ďaľšie pripojenie na zdravotnícke zariadenia, toleroval len malý monitor na prste. Napriek varovaniu neurológa, že by mohol každú chvíľu zomrieť, Vincent vedel, že je späť "natrvalo". Nakoniec sa rozhodol podpísať reverz a odišiel z nemocnice na vlastnú zodpovednosť.
Obdobie po jeho návrate bolo neuveriteľne ťažké, poznačené extrémnou depresiou a hlbokou túžbou vrátiť sa späť domov. Drakeove slová: "Toto bude naozaj ťažké, ale bude to stáť za to," rezonovali denne v jeho mysli, motivujúc ho k vytrvalosti.
Lekári, vrátane psychoterapeuta, odmietli jeho zážitok s tým, že je to len "výpadok - medzera" v jeho pamäti, ktorú sa mozog snažil vyplniť predstavivosťou. Varovali ho, že keď bude príliš lpieť na svojom príbehu môže nakoniec skončiť v psychiatrickom ústave. Vincent sám ako skepticky zmýšľajúci človek spochybňoval dôveryhodnosť svojho zážitku a tak sa rozhodol vyhľadať odbornú pomoc lekára, ktorý mu naordinoval rôzne antischizofrenické a antidelúzne lieky.
Aby toho nebolo málo, Vincenta prišiel navštíviť duch neznámej ženy - vyzerala asi tak na 30, pričom mu zdôrazňovala, aby nezačal s predpísanou liečbou až kým neodovzdá konkretny odkaz svojmu lekárovi (detaily sú osobné a neboli zdieľané). Vincent nejakú dobu váhal, kedže ten istý doktor mu už predtým opakoval, aby nepodliehal svojím ilúziám. Nakoniec sa po ďaľšom naliehaní rozhodol podať správu svojmu lekárovi, ktorý ostal v nemom úžase, bez slov asi na 90 sekúnd a potom ho naštvane za použitia nadávok vykázal zo svojej ambulancie. Asi po hodine počas cesty autom, Vincent dostal telefonát. Volal jeho lekár: "Vincent ja nieviem kto si, ako si sa o tom dozvedel, ako je to vôbec možné? Nepovedal som o tom ani svojej žene ani svojmu najbližšiemu dôverníkovi. Sám som to vytesnil zo svojej vedomej pamäte, aby som na to nemusel myslieť". Táto udalosť viedla jeho skeptického lekára k uvedomeniu, že aj na Vincentovom zážitku bude asi niečo pravda. A tak začala Vincentova cesta spracovania a vlastne aj proces prijatia toho všetkého čo sa mu stalo.
Konečná validácia jeho zážitku prišla asi o 7 mesiacov neskôr, kedy sa on a jeho priateľka zúčastnili na historickej prezentácii o jeho rodnom malom mestečku v Aftone vo Wyomingu. Počas prezentácie ho vtedajšia priateľka upozornila na jednu starú fotku, ktorá nápadne pripomínala Drakea aspoň podľa toho ako jej ho už mnohokrát opísal vo svojom zážitku. Akonáhle ho Vincent na obrázku spoznal, nekontrolovane sa rozplakal a začal sa radovať: "to je on, to je môj sprievodca". Zvláštne bolo, že pod fotografiou stálo meno "Charles Kasier" a nikde nebola zmienka o nejakom Drakeovi. Vincent sa rozpamätal, že rodné priezvisko jeho starej mamy bolo "Kasier". A tak sa za ňou vydal aj s fotkou, či ho náhodou nepozná. Starká s nostalgiou odpovedala: "Aaaa áno to je pradedo Drake". Konečne po siedmych dlhých mesiacoch váhania a pochybností dostal Vincent nevyvrátiteľný dôkaz o pravosti jeho zážitku.