„Preboha, mám vážnu alergickú reakciu,“ prebehlo mi hlavou. Príznaky nastupovali neuveriteľne rýchlo. Keďže som v minulosti mala alergiu na mäkkýše, mala som doma EpiPen – injekcie pre prípad anafylaktického šoku. Nikdy predtým som ich nemusela použiť. Chvíľu som váhala, no keďže sa môj stav rapídne zhoršoval, pichla som si prvú dávku. Syn ma okamžite odviezol na pohotovosť.

Tam ma však čakalo prvé sklamanie. Sestrička pri pulte bola moja známa, pomáhala som u nich na JIS-ke. Keď som ju uvidela, zmocnila sa ma zlá predtucha. Kráčala som k nej so zaklonenou hlavou, pretože inak som nemohla dýchať, a moje dýchanie bolo hlasné a piskľavé. „Čo sa vám stalo?“ spýtala sa. „Mám anafylaxiu,“ odpovedala som. Jej reakcia ma šokovala: „Ale veď ste si pichli EpiPen, prečo ste prišli sem?“ Ako zdravotná sestra som vedela, že je to štandardný postup. Znervóznela som, že to nevie sestra na pohotovosti s rokmi praxe. Posadila ma na vozík a nechala ma na tichej chodbe s tým, že musí počkať na voľnú posteľ. Cítila som sa opustená a môj strach narastal.

Môj stav sa dramaticky zhoršoval. Začala som mať „stridor“ – vysoký, pískavý zvuk, ktorý vzniká, keď vám opúcha hrdlo a uzatvára sa dýchacia cesta. V zúfalstve som urobila niečo, čo by sa nemalo – vytiahla som druhý EpiPen a pichla si ho. Prinieslo to úľavu asi na pätnásť minút, no potom sa príznaky vrátili s ešte väčšou silou.

Nakoniec si ma všimla nejaká žena, ktorá pribehla a rýchlo ma odviezla do izby. Teraz už nastal chaos. Nemohli mi nájsť žilu na zavedenie infúzie, pretože pri anafylaxii všetky žily spľasnú. „Odvezte ju na traumatológiu,“ počula som. Vedela som, že je zle. Konečne sa im podarilo zaviesť jednu veľmi tenkú kanylu a začali mi podávať Benadryl. Kým som sa dostala do druhej nemocnice, podali mi už 600 miligramov, pričom normálna dávka je 25. Medzitým dorazil môj manžel. Videl, ako sedím na posteli, lapám po dychu a prosil lekára: „Musíte niečo urobiť, prestane dýchať!“ Lekár ho upokojoval, že majú ešte dosť času.

O pár minút neskôr sa mi svet začal zužovať do tunela. Zvuky sa zdali byť veľmi vzdialené. Potom som sa jednoducho zrútila a prestala dýchať.

V tom okamihu som opustila svoje telo a začala sa moja cesta.

Pozerala som sa dolu na seba v posteli, no nespoznala som sa. Cítila som ľútosť k tej „chorej žene“ a dúfala som, že bude v poriadku. A potom všetko upadlo do tmy.

Keď som znova nadobudla vedomie, ocitla som sa na zadnom sedadle auta mojej sestry. Bývala vo Wisconsine. Vonku lialo a bola hlboká noc. Vedela som, že niečo nie je v poriadku, pretože som necítila svoje telo – žiadnu hustotu, žiadny tlak na sedadle. Nechcela som ju vyľakať, aby nespôsobila nehodu. Naklonila som sa dopredu a videla som jej oblečenie – bolo hrozné, pokrčené, akoby sa obliekala potme. Vtedy mi došlo, že sa muselo stať niečo naliehavé. Zastavila na čerpacej stanici, vytiahla telefón, otvorila Facebook a napísala: „Vydrž, dievča, už idem.“

Medzitým ma prepravili do inej nemocnice a priviedli do umelého spánku. Tieto počiatočné, útržkovité vízie ma pripravovali na ďalšiu, oveľa hlbšiu fázu mojej cesty.

Pri jednom z prebudení som sa inštinktívne naklonila dopredu. Nebolo to ohnutie v páse, skôr som sa celá naklonila ako doska a nohy sa mi zdvihli do zadu akoby som letela. A zrazu som sa pohla! „Panebože, takto sa to robí!“ pomyslela som si. Bola som nadšená. Čím viac som sa naklonila, tým rýchlejšie som letela tmou.

V diaľke som zbadala slabé svetlo a zamierila som k nemu. Narazila som na prekážku, ktorá vyzerala ako stena z hrubých sklenených tvárnic, aké sa kedysi dávali do kúpeľní, napríklad okolo spŕch. Skresľovala pohľad na to, čo bolo za ňou. Keď som sa priblížila, uvidela som na druhej strane scénu z nemocnice.

Videla som svoje fyzické telo na lôžku na JIS-ke. Ruky som mala priviazané k posteli a bola som napojená na ventilátor. Vďaka svojim znalostiam sestry som z liekov v infúziách usúdila, že som v umelom spánku. Potom som uvidela svoju dcéru. Stála pri posteli vo flanelovej košeli. Dokázala som vidieť každé vlákno jej košele a čo bolo najdôležitejšie, zrazu som cítila jej hlboký strach – pocit, ku ktorému som sa počas jej života nikdy predtým nedostala. Keď som pocítila jej hrôzu, zlomilo mi to srdce. Inštinktívne som natiahla ruky, aby som ju objala, no narazila som do steny. V tom momente ma zaplavil obrovský hnev na Boha. Kričala som na neho a pýtala sa, prečo mi to ukazuje. Tento hnev ma stiahol späť do temnoty.

Keď som sa znova prebrala, odhodlane som sa vrátila k stene. Tentoraz bola iná, pripomínala pružnú „bublinu“. Skúsila som do nej zatlačiť a moja ruka prešla na druhú stranu. „Pane na nebi, ja sa tam dostanem!“ pomyslela som si. S nadšením som prestrčila aj druhú ruku a nakoniec celé telo. Bola som na druhej strane!

Stála som tam a premýšľala, ako sa dostať späť do svojho tela. Pokúšala som sa naň ľahnúť, sústredila som sa na pohyb prsta, ale nič nefungovalo. Frustrovaná a nahnevaná som sa znova ocitla na druhej strane steny. Plakala som a uvedomovala som si, že mi niečo uniká, že niečo musím pochopiť. Prečo som na tomto mieste?

A vtedy mi to došlo. Do mysle mi prišla jasná a silná myšlienka: „Pretože si si toto miesto vytvorila.“

Toto poznanie bolo bodom obratu.

Z toho svetla ku mne prichádzala obrovská, majestátna svetelná bytosť. Bola som nesmierne šťastná, že vidím aj niekoho iného. Keď sa priblížila, otvorila náruč a ja som bola jej vôľou vtiahnutá do objatia. Jedným ramenom ma chránila, zatiaľ čo jej energia odrážala letiace črepy rozbitej tmy, ktoré navždy mizli.

Pozrela som sa do tváre tej bytosti a v jej modrozelených očiach a ohnivo červeno-oranžových vlasoch som spoznala svoju starú mamu z matkinej strany, La Vidu. Zomrela, keď som mala deväť rokov. Bola to úžasná žena, ktorá celý život tvrdo pracovala v oceliarni a mala „prehnane vyvinutý zmysel pre spravodlivosť“. Na jej pohreb prišlo toľko ľudí, že sa všetci ani nezmestili do kostola.

V mysli som jej povedala: „Myslela som si, že si mŕtva.“ A ona mi odpovedala: „Nie, žiadna smrť neexistuje... energia sa nevytvára ani neničí, len mení svoju formu. To je Boží zákon, ktorý si človek len požičal.“ Bolo to to najlepšie a najlogickejšie vysvetlenie, aké som kedy počula.

Prvá spomienka, ktorú mi ukázal, bola z obchodu s potravinami. Žena predo mnou v rade nemala dosť peňazí na zaplatenie a hanbila sa. Ako slobodná matka som poznala ten pocit. Dala som jej asi 70 centov, ktoré jej chýbali. Považovala som to za drobnosť. Ale scéna sa potom rozšírila o niekoľko rokov do budúcnosti. Tá istá žena teraz pracovala v potravinovej banke a pomáhala inej žene v núdzi s rovnakou láskavosťou, akú som jej preukázala ja. Uvedomila som si, aký obrovský a trvalý dosah môže mať jeden malý, zabudnutý skutok súcitu.

Druhá spomienka sa týkala mojej kolegyne, s ktorou sa ťažko pracovalo. Nikdy som o nej nepovedala nič zlé nahlas, ale v mysli som ju neustále odsudzovala. Boh mi ukázal jej život plný zneužívania a bolesti a to, že napriek všetkému si vybrala povolanie, kde pomáhala ľudom. A potom mi vysvetlil: „Myšlienky majú energiu... všetky tie negatívne veci, ktoré si o nej myslíš... tá energia cestuje a priliepa sa na ňu a robí ju ešte viac takou aká je. Sťažuješ jej, aby sa z toho vymanila.“ Bola som pokorená. Považovala som sa za lepšiu, pretože som neohovárala a vždy som sa stránila debatám na účet niekoho iného, no neuvedomila som si, že dokonca aj moje tiché myšlienky môžu niekomu ublížiť.

V jednom momente ma premohol všetok hnev z môjho života. Vykričala som Bohu, prečo dopustil bolesť, ktorú môj rozvod spôsobil mojim deťom. Prečo nezakročil, keď môj syn deň za dňom čakal kedy sa konečne vráti jeho otec. On mi na to ukázal víziu z budúcnosti. Sedela som na tribúne vedľa svojho syna a sledovali sme môjho päťročného vnuka hrať futbal. Syn sa na mňa pozrel a povedal: „Mami, budem mu takým otcom, akého som si zaslúžil mať ja.“ V tej chvíli som pochopila. Všetko to utrpenie malo vyšší zmysel: viedlo k hlbokému uvedomeniu a prelomilo deštruktívny generačný cyklus nefunkčnej rodiny.

V tom okamihu som prijala všetko, čo sa stalo a bola som pripravená pokračovať v ceste.

Potom svetlo vystrelilo do môjho mozgu a ja som v jedinom okamihu vedela všetko – odpovede na všetky otázky, aké kedy kto mal. Bola to úplná, kozmická znalosť. 

Potom ma Boh vzal na cestu mojou vlastnou DNA. Leteli sme ohromnou rýchlosťou cez točiace sa špirály môjho genetického kódu. Zrazu sme sa zastavili. Boh sa ma spýtal: „Vidíš ma?" A ja som odpovedala: „Samozrejme, si všade okolo mňa." On ale ukázal na konkrétne miesto v mojom genetickom kóde a znovu sa spýtal: „Vidíš ma?“ A ja som to uvidela. Bola som ohromená. Celý život som sa od neho cítila taká odlúčená. A teraz som videla, že časť Boha, samotného stvoriteľa, je doslova zakódovaná v genetickom kóde každého človeka. Dokonca som si spomenula na to, že som bola celý čas v jeho mysli ešte predtým ako som bola stvorená. Úplne ma to dostalo, ešte aj teraz keď na to myslím.

Boh mi povedal: „Penny, hocikto môže povedať, že môj otec nie je môj otec, ale vždy sa môžme vrátiť k tomuto a dokázať kto je jeho otec. Takže si môže hovoriť kto chce čo, ale ja som tu, som v tebe."

V tom bode sme sa zastavili a ja som vedela, že som na rázcestí. Musela som si vybrať, či ostanem, alebo sa vrátim späť.

Hneď ako som sa rozhodla, bola som prudko hodená späť do svojho tela. Prebudenie v nemocnici bolo šokujúce. Okamžite som pocítila „hustotu“ tela a bolesť. Prvé, čo som povedala sestričke, bolo: „Bola som s Bohom.“ Ona sa len milo usmiala a potľapkala ma po ruke. Moja rodina reagovala podobne. Nikto mi neveril. Cítila som sa frustrovaná a osamelá.

Potvrdenie však prišlo. V jednej chvíli, ešte na druhej strane, som videla svoju sestru a syna sedieť v čakárni. Rozprávali sa o tom, že nemám spísané žiadne želania ohľadom konca života a čo by som chcela, keby ma mali držať na prístrojoch. Sestra sa rozplakala, siahla do kabelky a vytiahla z nej modrú vreckovku. Keď som jej po prebudení tento výjav opísala, vrátane jej príspevku na Facebooku, bola v šoku. Priznala, že to všetko sa stalo presne tak. A potom mi ukázala tie modré vreckovky. Pre mňa to bol dôkaz, že moja skúsenosť bola skutočná.

Po návrate však nasledovali dva a pol roka utrpenia. Diagnostikovali mi zriedkavé ochorenie nazývané syndróm aktivácie žírnych buniek, ktoré spôsobovalo nepredvídateľné anafylaktické šoky. Zažila som 18 zlyhaní dýchania. Lekári mi predpovedali neistú prognózu: buď choroba spontánne ustúpi, alebo na ňu zomriem. Žila som v neustálom strachu a vyčerpaní, rovnako ako moja rodina.

Toto dlhé obdobie utrpenia sa však ukázalo ako nevyhnutné. Práve v ohni tejto skúšky som sa mala naučiť svoju poslednú a najdôležitejšiu lekciu.

Uzatvorila som s ním dohodu. Skepticky som súhlasila, že ak ma pošle späť, poviem „áno“. Hneď ako ma prepustili z nemocnice, zazvonil mi telefón. Volal mi priateľ Brian a požiadal ma, aby som prišla predniesť prejav o svojej skúsenosti. Skôr než som stihla vymyslieť výhovorku, vyhŕkla som: „Áno!“

A to bol zlom. Po tom prvom „áno“ som už nikdy nebola hospitalizovaná pre toto ochorenie. Choroba prešla do remisie a odvtedy sa nevrátila.

„Aká pochabosť myslieť si, že niečo unikne môjmu poznaniu. Keď si bola so mnou, naraz si vedela všetko, čo som ti dovolil vedieť. Žiadne slová neboli vyslovené. Šepkal som ich do tvojho ducha. Naplnil som ťa poznaním. Prúdilo do teba bez námahy, ako dych. Či nie je tak? Žiadne pravdivejšie slová neboli nikdy vyslovené ani napísané. Veľké JA SOM je v tvojom jadre. Veľké JA SOM je svetlo. Aj keď som skrytý, stále SOM. Je to môj energetický náboj, ktorý prúdi cez každú synapsiu v tvojom mozgu. Aj tie najmenšie vlákna vedeli, že JA SOM. Vstávali a padali v rytme, ktorý som stvoril, v symfónii, ktorú som skladal, ktorú som dirigoval. Považujem za tragikomédiu arogancie, keď človek popiera to, čo vie aj ten najmenší nerv. Človek si myslí, že koná a hýbe sa mimo môjho poznania. Ako by to bolo možné? Hovorím, že nie. Jeho vlastné vlákna sa zvíjajú smiechom pri tej predstave. JA SOM kvet, vietor, dážď, šľacha, kostná dreň, skala. Autor, tvorca, dotyk, ktorý uviedol do pohybu všetko, čo vidíte, všetko, čo poznáte, a všetko, čo nevidíte a nepoznáte. Ja som ťa utkal. Vdýchol som ti život. Som zakódovaný v každej bunke. Každá nanosekunda času kráča v súlade s mojou vôľou. SOM v tebe. SOM všetko. Aj keď nič nevnímaš, stále SOM tu. Ako ti to tu a teraz hovorím, vtláčajúc moju pravdu do tvojej hrude, tvoje vlastné srdce ju vtláča ešte hlbšie.“