Jedno z najzávažnejších zistení, ktoré sa často opakuje v rozprávaniach o zážitkoch blízkej smrti je zmena perspektívy. To čo sa zdá z pohľadu duše ako neoceniteľná príležitosť pre rast a vzrušujúce dobrodružstvo može byť pre ego absolútne neprijateľné. Často sú to tie ťažké chvíle v našich životoch kedy sa cítime  stratení. Nič sa nedarí. Niekto blízky nás opustil, odišiel. Nevládzeme, nevieme ako ďalej. Nič už nedáva zmysel. Život bolí, zanecháva na nás šrámy, trhliny. 

Vedomie v hrubej hmote materiálneho sveta započalo svoju cestu  vo forme primitívnej bytosti. Je to stav hlbokej nevedomosti, kedy sme ovládaní našimi pudmi a inštiktami. Nie sme si ešte vedomí slobodnej vôle. Poháňa nás strach, hnev, žiadostivosť, túžba po moci. Za každú cenu sa snažíme vyhnúť bolesti.

A tak duša začína byť unavená, unavená životom. Unavená hedónizmom, pachtením a neustálymi konfliktami. To čo sa zdalo byť zdrojom nášho štastia, a za čo sme tak dlho bojovali zrazu stráca svoju hodnotu. Už nás to viac neteší, cítime sa prázdni. Postupom času a naberaním nových skúseností začíname chápať, že sa dá žiť aj inak. Začíname rozumieť súvislostiam. Chápeme, že naše  akcie vyvolávajú reakcie. To čo vysielame sa k nám vracia ako ozvena. 

Zmenilo by to náš vzťah k iným a k sebe samým? Keby sme zistili, že sme všetci viac ako jedna rodina a že keď niekomu úblížime, ubližujeme samy sebe. 

Život na tomto svete je ťažký a pre mnohých skôr bojom. Bojom o svoje miesto pod slnkom, o strechu nad hlavou, o živobytie. Ženieme sa životom zo dňa na deň akoby sme tu mali byť  nekonečne dlho. Musíme predsa platiť účty, hypotéky, našetriť na dovolenku, deťom na školu, sebe na dôchodok. Všetko tomu podriaďujeme. Akoby sme si mali zarobiť na život bez konca, keď už všetko bude hotové, vybavené, zariadené a my mohli konečne začať žiť.