Dych, hlas a pozornosť nie sú oddelené funkcie. Sú to tri prejavy jedného vnútorného pohybu. Keď je myseľ rozptýlená, dych sa skracuje a hlas stráca hĺbku. Keď sa dych upokojí, hlas sa prirodzene zjemní a pozornosť sa rozjasní. Telo týmto spôsobom neustále hovorí o svojom stave – ešte skôr, než si ho myseľ uvedomí.

Blúdivý nerv je v tomto procese tichým sprostredkovateľom. Spája mozog so srdcom, pľúcami, hrdlom a vnútornými orgánmi. Keď je aktivovaný, telo prechádza zo stavu obrany do stavu bezpečia. A práve dych a hlas patria medzi najpriamejšie cesty, ako tento prechod umožniť bez nátlaku a bez snahy niečo „napraviť“.

Dych vytvára priestor. Hlas tento priestor vyplní. Pozornosť mu dáva smer.

Z biologického hľadiska je hlas nositeľom informácie o bezpečí. Pomalý, nízky a plynulý tón aktivuje parasympatický nervový systém. Vibrácia hlasu stimuluje oblasť hrdla, mäkkého podnebia a stredného ucha – miesta, kde blúdivý nerv prijíma senzorické podnety.

Preto má hlboký tón óhmmm taký silný účinok. Nepracuje s významom, ale s frekvenciou. Telo rozumie vibrácii skôr než slovám.

Keď v hlase nie je napätie, nervový systém ho číta ako dôkaz, že prostredie je priaznivé. A keď sa telo cíti bezpečne, myseľ sa uvoľní sama.

Po každom zvuku prichádza ticho. Toto ticho nie je prerušením praxe, ale jej vyvrcholením. Nervový systém v ňom integruje zmenu. Často sa v ňom objaví pocit rozšírenia, jemného tepla alebo jasnosti bez myšlienok.

V tomto bode už hlas nie je potrebný. Telo si pamätá stav, do ktorého bolo uvedené.