Pred mojou skúsenosťou blízkej smrti som pracovala ako realitná maklérka. Bola som veľmi zameraná na prácu a kariéru. Povedala by som, že som bola šťastná. Keď sa však dnes obzriem späť, vidím, že v mojom živote niečo chýbalo. Aj keď navonok všetko fungovalo, vo vnútri tam bola samota a istá prázdnota.

Po CT ma previezli späť na urgent. A práve tam sa to začalo. Začala som zomierať. Dostala som kŕče, cítila som obrovský tlak v hlave aj v celom tele. Horela som, no zároveň mi bola strašná zima. So zatvorenými očami som si pomyslela, že už to viac nezvládnem, že tú bolesť už neunesiem. A v tom okamihu som sa úplne odpojila od všetkého okolo seba – od personálu, od prístrojov, od celej vonkajšej reality. Bolesť som ešte vnímala, ale už nie tak intenzívne.

Začala som akoby zvnútra „skenovať“ svoje telo. Bolo to, akoby som sledovala film. Videla som krv, bunky, orgány. Bolo to veľmi vecné, bez emócií. A potom prišlo uvedomenie: zomieram. A presne v tej chvíli som vystúpila z tela.

Ako som sa vzďaľovala, pohyb zrýchľoval. Ocitla som sa v čiernom priestore, akoby v prázdnote či vo vesmíre. Nebála som sa. A potom som vstúpila do tunela. Bol tmavý, no ja som sa pohybovala rýchlo a cítila som vzrušenie. Tunel bol krátky a zrazu som vyšla do oslnivého bieleho svetla.

To svetlo bolo nádherné, silné a živé. Chvíľu mi trvalo, kým som si naň zvykla. A potom som pochopila, že som v nebi. Okamžite som pocítila bezpodmienečnú lásku – lásku, akú som nikdy predtým nezažila. Bez ohľadu na to, čo som v živote urobila alebo kým som bola, cítila som úplné prijatie. Bola som tou láskou obklopená, doslova som sa v nej kúpala. Cítila som sa hodnotná, vítaná, prijatá.

Prišiel aj hlboký pokoj. Všetko je v poriadku. Všetko je tak, ako má byť. Vnímala som, že sa uzdravujem. Miesta v mojej duši, kde boli rany alebo prázdne miesta, sa zapĺňali láskou. Bolo to, akoby som sa znovu napĺňala tým, kým skutočne som.

Zároveň som pochopila, že to svetlo nie je niečo oddelené odo mňa. Ja som to svetlo. Oddelenosť bola len ilúziou. Vedela som, že moje fyzické telo je mŕtve a že sa doň už nevrátim – a bola som s tým úplne zmierená. Cítila som sa doma. Môj pozemský život sa začal javiť ako vzdialená spomienka.

Keď som sa neskôr prebrala pred operáciou, vedela som, že som zomrela a že som bola v tom svetle. Otvárala som oči a uvedomila si, že mi dávajú posledné pomazanie. Videla som v očiach svojich blízkych a lekárov pohľad, aký som nikdy predtým nevidela – pohľad, ktorým sa pozerajú na niekoho, o kom si myslia, že zomrie. Chcela som im povedať, že všetko je v poriadku, že keby som mala zomrieť, nevrátila by som sa. No nedokázala som hovoriť.

Lekári mi vysvetlili, že som mala obličkový kameň zaseknutý v močovode, čo spôsobilo infekciu celej krvi a septický šok. Nasledujúcich 24 hodín bolo kritických. Ja som však vedela, že budem v poriadku.

Uzdravovanie trvalo mesiace. Keď som sa pokúsila o svojej skúsenosti hovoriť, stretla som sa s odmietnutím. Začala som pochybovať. Myslela som si, že to mohli spôsobiť lieky proti bolesti. No keď som ich vysadila, spomienky sa stali ešte jasnejšími.

Postupne som sa začala venovať liečivej práci s energiou. Učila som sa, trénovala, pracovala na sebe. To, čo som dostala v tom svetle – lásku – som sa učila sprostredkovať ďalej. Pochopila som, že svetlo má odpovede na všetky otázky. A že láska je najväčší liečiteľ.

Dnes viem, že prvým krokom k nášmu pravému ja je stíšiť ego. Ego je hlas plný strachu a neustálych komentárov. Keď ho stíšime – meditáciou, dychom, modlitbou – začne sa ozývať jemný hlas intuície. Ten hlas je pokojný, láskavý a pravdivý.

Nie všetkému utrpeniu rozumieme. Niečo môžeme zmierniť tým, že sa obrátime k láske. Niečím si zas musíme jednoducho prejsť. No viem, že tu nie sme na to, aby sme len trpeli. Sme tu, aby sme zažívali radosť, hojnosť a lásku.

Strach nás paralyzuje. Láska nás otvára. Vďačnosť mení perspektívu. Keď sa ráno zobudím a pomyslím na veci, za ktoré som vďačná, môj deň plynie inak. To, na čo sa sústredím, rastie.

Verím, že aj v temných časoch prechádzame očistou. Každý z nás môže prispieť tým, že sa bude vracať k svojmu pravému ja. Tam, kde sme dnes, je presne miesto, kde máme byť. Každá etapa má zmysel.

A keď si každý deň doprajeme lásku, prijatie a rast, práve tým meníme náš svet.