Utrpenie je jednou z mála skúseností, ktoré neobchádzajú nikoho. Objavuje sa v rôznych podobách — ako bolesť, strata, strach, prázdnota, vnútorný nepokoj. Napriek jeho univerzálnosti sa mu človek od nepamäti snaží vyhnúť. Utrpenie vnímame ako niečo, čo sa pokazilo, ako chybu v systéme života. A predsa, ak sa naň pozrieme pozornejšie, ukáže sa ako jeden z najsilnejších impulzov k prebudeniu vedomia.

Zatiaľ čo pohodlie nás často uspáva, utrpenie nás núti zastaviť sa. Rozbíja ilúziu kontroly, narúša obraz ega a odhaľuje miesta, kde sme najviac stotožnení so svojimi príbehmi. Ego utrpenie neznáša. Vníma ho ako hrozbu svojej identity a robí všetko pre to, aby ho potlačilo, vysvetlilo, alebo pred ním utieklo. No práve tým ho často prehlbuje.

Je dôležité rozlíšiť bolesť a utrpenie. Bolesť je prirodzená reakcia na stratu, zranenie či zmenu. Utrpenie vzniká vtedy, keď sa k bolesti pridá odpor — keď myseľ odmieta to, čo sa deje. Keď si hovoríme, že sa to nemalo stať, že to nemalo bolieť, že by sme mali byť iní, silnejší, pokojnejší. V tomto odpore sa bolesť predlžuje a prehlbuje. Keď si dovolíme cítiť bolesť bez vnútorného boja, utrpenie sa začne rozpúšťať. Nie preto, že by zmizla bolesť, ale preto, že ju prestaneme znásobovať príbehom.

Keď utrpeniu prestaneme odporovať a dovolíme mu v nás prebývať, začne sa meniť jeho kvalita. Z pevného, zvierajúceho stavu sa stáva pohybom. Z niečoho, čo nás definuje, sa stáva niečo, čo prechádza vedomím. V tomto bode sa utrpenie prestáva javiť ako trest a začína sa javiť ako učiteľ.

Utrpenie nás učí pokore. Učí nás vidieť hranice ega, ilúziu kontroly a krehkosť identity, ktorú sme považovali za pevnú. Zároveň nás učí súcitu — nielen voči druhým, ale aj voči sebe. Keď si dovolíme cítiť vlastnú bolesť bez odsudzovania, prirodzene sa otvárame bolesti iných. 

Prestávame súdiť a začíname rozumieť.

Z pohľadu uvedomelosti nie je cieľom odstrániť utrpenie za každú cenu. Cieľom je zmeniť vzťah k nemu. Keď prestaneme bojovať s tým, čo je, objaví sa zvláštny pokoj — nie pokoj bez bolesti, ale pokoj v bolesti. Tento pokoj nie je rezignáciou. Je hlbokým prijatím reality tak, ako sa práve prejavuje.

V tomto priestore sa utrpenie často mení na ticho. Nie preto, že by sme ho potlačili, ale preto, že sme ho vypočuli. A to, čo je vypočuté, už nemusí kričať. Slzy môžu prísť a odísť. Smútok môže zostať a potom sa uvoľniť. Vedomie zostáva.