Všetko sa to začalo noc pred veľkými pretekmi v Austine. Mala som zvláštne sny, ktoré pôsobili, akoby existovali mimo lineárneho času. Počula som v nich svojho otca kričať „Dávaj pozor, Trisha!“ a matku vzlykať nad niečím hrozným. Pripisovala som to únave, no bola to predtucha. Nasledujúci deň som v aute prechádzala okolo 7-Eleven. Uvidela som žlté svetlo na semafore a namiesto brzdenia som na to šliapla – chcela som tam byť rýchlo, hnala ma tá istá ambícia, ktorá ovládala môj život. 

Zrazu som bola v rohu operačnej sály. S absolútnym úžasom som hľadela na to krvácajúce telo na stole a pochopila som: my pokračujeme. Naše vedomie nezomiera. Videla som toľko krvi, že mi to prišlo až neskutočné – neskôr som sa dozvedela, že som v ten moment skutočne vykrvácala. Potom sa však objavili ony. Svetelné bytosti, ktoré dnes nazývam anjelmi, hoci nemali krídla. Boli to inteligentné vedomia v žiarivých rúchach, bezpohlavné a plné pokoja.

Následne som sa ocitla v hlbokom vesmíre, lietala som medzi hviezdami s pocitom absolútnej slobody, po akej túžime v snoch. Cítila som spojenie so všetkým živým a zrazu ku mne začalo prehovárať svetlo, ktoré bolo plné inteligencie, lásky a radosti. Boli to jednoduché, ale hlboké lekcie. Povedalo mi, že láska je to jediné na čom skutočne záleží a je to tiež to jediné, čo si berieme so sebou. A pripomeň im, že je treba vrátiť sa k prírode a že je potrebné byť ako deti a nebrať všetko tak vážne.

Potom som si prešla revíziou života, ale nebola to súdna sieň. Svetlo mi prekvapivo neukazovalo to čom som si myslela, že bolo pre mňa zahanbujúce ako párty alebo alkohol, ukazovalo mi momenty, kedy som bola voči ľuďom povrchná a odsudzujúca. Videla som, ako som ľudí škatuľkovala podľa oblečenia alebo toho, kam chodili na školu, a ako som pre túto tmu vo vlastnom vnútri prišla o vzácne priateľstvá. V tom svetle som videla aj pár, s ktorým som kedysi pracovala – modlili sa za mňa, pretože vedeli o mojej depresii. Ich láska bola „všímavá“, tichá sila, ktorá ma možno zachránila pri pokuse o samovraždu. To bol môj etický imperatív: už nikdy nepozerať na povrch, ale priamo do sŕdc ľudí.

Precitnutie v nemocnici bolo kruté. Cítila som sa obrovská, moje vedomie bolo nezmerné a telo mi bolo tesné. Keď sa ma pýtali na meno, odpovedala som v tretej osobe: „Jej meno je Trisha.“ Musela som sa znova naučiť obývať túto zlomenú schránku. Nasledovali mesiace v bandážach, od krku až po boky, a dlhá rehabilitácia. No vrátila som sa iná. Stratila som strach zo smrti a získala som intuíciu, ktorá ma niekedy až desila – vedela som, aká pieseň zaznie v rádiu, skôr než som ho zapla, alebo som cítila emócie ľudí skôr, než prehovorili. Moje proroctvo o rieke sa naplnilo doslova. Dnes učím na Trinity River College a zo svojich okien sa dívam na rieku. Moja misia je učiť študentov, aby „rozsvietili svoje svetlá“, aby prekonali svoje ego a našli svoju vášeň.